Pokiaľ ide o spravodajstvo, obranu proti naivite ponúka remeslo. Presné informácie, korektné citácie politikov, svedectvá účastníkov overené z viacerých zdrojov. Nič nepokazia mapy a grafy. V spravodajstve nie je priestor na to, aby sa vojna oslavovala alebo spochybňovala. Podobne bezpečný je terén, po ktorom sa pohybuje analytik. Vojna má svoju históriu, svoje vojenské, vnútropolitické a zahraničné súvislosti, postoje protagonistov sú predmetom prieskumov verejnej mienky. Najtenší ľad striehne na komentátora. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer istote sa preborí, ak si od politikov nechá vnútiť ich verziu príbehu. Dodatočne sa ukáže, že nepovedali všetko, že si niečo vymysleli, že riešili iný problém než ten, o ktorom hovorili, alebo z iných dôvodov, ako spomenuli. Ponúka sa nám story o diktátorovi, ktorý chce zahubiť svet jadrovo, chemicky a biologicky. Keďže však sedí na rope, všelikto by mu slabosť pre zbrane hromadného ničenia odpustil. Vtedy prichádza silný muž, ktorý povie, že kompromisov bolo dosť, a na zosmiešňovanie inšpektorov odpovie tvrdou vojenskou akciou. Je to príbeh dôveryhodný, ale nie jediný možný. Jedným z argumentov pre úder je kredibilita USA, teda nutnosť vynútiť si rešpekt. Načasovanie útoku na deň, keď otázka kredibility prezidenta má byť predmetom hlasovania amerického Kongresu, ale vyvoláva hroznú pochybnosť, či všetky tie Tomahawky nie sú súčasťou sexuálneho škandálu. Od tejto pochybnosti sa odvíja oveľa zaujímavejšia story ako tá oficiálna. Ak nemá utrpieť kredibilita demokratickej veľmoci, Clintona musia Američania nielen pochváliť za rozhodnosť, s akou bráni ľudstvo pred Husajnom, ale musia sa ho aj zbaviť ako prezidenta, ktorý klamal pod prísahou, zneužíval úrad a bránil justícii v práci. Američania musia dokázať, že Billovi Clintonovi tento útok nepomôže. Je to paradox: keby sa nezachoval ako silný prezident, mohol zostať aspoň slabým. IVAN HOFFMAN

(Autor je komentátorom ČRo)