Prezident Saddám Husajn, ktorý vládne v Iraku posledných dvadsať rokov, má pochybnú česť byť najznámejším a najnenávidenejším arabským vodcom. Bývalý iracký diplomat žijúci v exile zhrnul roky jeho vlády do jednej vety: "Saddám je diktátor, ktorý je pripravený obetovať svoju krajinu, len aby mohol aj naďalej zostať na svojom tróne v Bagdade." Len málo obyvateľov Iraku by s ním nesúhlasilo, ale žiaden z nich by sa neodvážil povedať to verejne. Iračania sú nútení konzumovať dennú diétu triumfálnych sloganov. Saddám o sebe vytvára obraz vodcu, ktorý svoj ľud vedie k novej sláve. Realita však vyzerá inak. Irak je v stave hlbokého ekonomického úpadku. Sedem rokov embarga po invázii v Kuvajte otriaslo ekonomikou i infraštruktúrou. Saddám však dodnes trvá na tom, že vojna v Perzskom zálive v roku 1991, ktorú nazval Matka všetkých bitiek, sa skončila víťazstvom Iraku. Aj napriek kritikám však Saddámovi oponenti neboli schopní dodnes nájsť niekoho, kto by v krajine prevzal moc a zároveň ju udržal pohromade - s Kurdmi na severe, sunnitskými moslimami v strede a šíitskými moslimami na juhu. To, čo svet označuje ako teror, Saddám volá "účelové opatrenia". Pred niekoľkými rokmi sa jeden európsky novinár Saddáma spýtal, či je pravda, že bagdadské úrady mučia a zabíjajú politických oponentov režimu. Saddám sa zdal prekvapený naivitou otázky. "Samozrejme," odpovedal. "Čo ste očakával!" Pri pokusoch potlačiť Kurdov systematicky používal chemické zbrane. A pri potlačení povstania šíitov na juhu zrovnal celé mestá so zemou. Násilím sa mu podarilo udržať krajinu pohromade. Násilím sa ju pokúsil zväčšiť. Avšak akékoľvek násilie, použité proti tomuto majstrovi násilia, sa doteraz ukázalo márne.

(REUTERS, yan)