Aj z jej života bolo vidno na fotografii iba kúsoček: to všetko ostatné, čo býva podstatné, to na fotografiách nebýva vidieť. Dievča ostalo už navždy na fotografii na zábradlí. Skutočnosť bola iná, ako to už v skutočnosti chodí. Dievča sa vydalo, malo deti, manžela, plné ruky roboty. Zmenilo meno a zmenil sa aj jeho úsmev. Bol vážnejší a zamyslenejší ako voľakedy. Ale to dievča na fotografii sa nemenilo. Stále sedelo na tom istom mieste na zábradlí, tak bezstarostne a ľahkovážne, ako to vedia len mladé dievčatá s dlhými nohami a krátkymi vlasmi. Fotografia bola v rožku trošku pokrčená, ale inak sa jej čas vôbec nedotkol. Prechádzala z albumu do albumu, zo škatule do škatule, až sa jedného dňa ocitla na stole muža. Bol to muž, ktorý vzal dievčaťu meno a miesto toho mu vložil na plecia všetky svoje zmätky a problémy. Pretože to bol dosť komplikovaný chlapík. Položil si fotografiu dievčaťa k svojmu písaciemu stolu, pretože väčšinu svojho života strávil za písacím stolom. Fotografia stála na obločnom parapete, hneď vedľa vreckového budíka zn. Citizen. Ručičky na hodinách sa neustále premiestňovali, ale dievča na fotografii bolo stále také isté. Iba sa trochu viac nachyľovalo dozadu... Ale to sa dalo vidieť iba tak, že ste sa dlho, veľmi dlho na ňu pozerali... Dávaj pozor, povedal potichu muž dievčaťu na fotografii. Aby si nepadlo dolu! Povedal to tak, aby to počulo iba ono. Pretože keby to počula jeho manželka, trvala by na tom, aby sa dal vyšetriť odborníkovi. Dievča v kockovej košeli sa však iba bezstarostne usmievalo a nepovedalo nič. Teda, nepovedalo nič nahlas. Muž však počul, čo si myslí: O mňa sa nemusíš báť... Mne sa nemôže nič stať. Ja nedopadnem tak ako tvoja žena... Chlapík sa zahanbil. V ten deň s ním už nebola reč. Na druhý deň zbadal, že na fotografii sa opäť čosi udialo. Dievča sa už nedržalo zábradlia rukami a nakláňalo sa tak nebezpečne, že to nevyzeralo dobre. Muž si vypýtal od ženy nejaké psychiatrické prášky a objednal sa u svojho známeho lekára. Spal nepokojne a celú noc sa prehadzoval. Niečo ťa trápi? spýtala sa ho manželka, ktorá tiež nespala. To bude v poriadku, zašomral muž. Nemohol jej predsa povedať, že stále myslí na dievča, ktorým bola kedysi, kým jej ukradol priezvisko. Hneď ráno, nevyspatý a neoholený, sa ponáhľal k fotografii. Chvalabohu, nič sa nestalo. Dievča na fotografii sa však nedotýkalo zábradlia ani nohami. Neblázni, zvolal muž. Nebláznim, ale do roboty musím ísť, ozvala sa jeho žena pri dverách. Žena odišla a muž zostal sám. Celý deň sa bál priblížiť k fotografii, ale neskoro popoludní to už nevydržal. Pozrel sa na fotografiu a už vopred vedel, čo uvidí. Na fotografii bolo prázdne zábradlie akejsi budovy a viac nič. Dievča na nej nebolo. A teraz muž čaká na ženu, ktorá sa už dávno mala vrátiť domov.