prvý raz sme sa stretli v sedemdesiatych rokoch na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde sme študovali a posledný raz v pondelok, na narodeninovom koncerte Paľa Hammela. Sedeli sme na balkóne, iba niekoľko radov od seba. Z výšky 1. poschodia som sa pozeral do hĺbky svojho detstva a počúval piesne, ktoré som mal v uchu i v duši už celé desiatky rokov. Keď som odchádzal z recepcie, videl som, ako Ťa dvaja chlapíci vynášajú po schodoch... Sedel si v kresle, unavený a bledý, a keď si len trochu prišiel k sebe, hovoril si To nič, to prejde, netreba... Privolaná lekárska pomoc Ťa nechala na vlastných nohách odkráčať do sanitky... Zvyšok Tvojho príbehu sa stal všeobecne známym. Potreboval si si veľmi oddýchnuť, Karol, a vybral si si odpočinok najdlhší. Mnohí sa na stránkach týchto novín, Tvojich novín, hlásili ku kamarátstvu k Tebe. Jeden mal s Tebou oslavovať narodeniny, iný zasa krstiť knihu... A ja dnes tiež viem, že som stratil jedného nepriznaného priateľa. To je človek, s ktorým sa nemusíte navštevovať, s ktorým nemusíte popíjať, s ktorým sa kamarátite chlapčensky ostýchavo a zajakavo. Nestretali sme sa často, Karol... Keď to tak rekapitulujem, vždy to bolo akoby iba náhodou. Na nejakom kultúrnom podujatí, na spoločenskom stretnutí a najčastejšie u Teba v novinách. Na jeseň takto pred rokom som Ti ponúkol túto stránku a Ty si ju prijal. Chválieval si ma úsporne a zriedkavo, ale po roku si mi navrhol v tejto stránke pokračovať. Za ten čas som mal možnosť poznať, čo sú to noviny. Navonok to ide samo: každý vie, čo má robiť, správy a informácie sa valia samočinne a na druhý deň vyjdú v novinách. Dobre zabehaná rutina, ktorá nepotrebuje nijakého šéfa. A predsa, občas niekto povedal Zavolajte Karola alebo Počkajte na Karola, Ukázali ste to Karolovi? alebo Nech rozhodne Karol. Občas si vpadol do miestnosti, pokrútil strapatou hlavou To takto nemôže byť alebo si povedal Dajte to takto... Vtedy som cítil, že je prítomný šéfredaktor a že je to šéf s prirodzenou autoritou. A v týchto chvíľach som si uvedomil, že aj noviny, tie dočasné, chvíľkové, jednodňové noviny môžu byť dielom, ktoré pretrvá. Stavbou, ktorej základy si budoval aj Ty. Keď Ťa tí dvaja ochrankári stavali na nohy, nik netušil, že Ťa odovzdajú do opatery iným chlapíkom, neviditeľnej ochranke, ktorá Ťa už nevráti medzi nás. Odišiel si na dlhšiu cestu. Ale ako správny šéfredaktor si nechal svojim kolegom robotu: napríklad pátrať po tom, prečo je medzi nami toľko surovosti, ľahostajnosti, neporiadnosti, a to aj medzi tými, ktorí by mali mať úctu k životu a zdraviu v náplni práce - medzi lekármi. Tvoje noviny sa volajú SME, ale bez Teba už nie sme všetci. Tvoj Dano Hevier