Pestrofarebnou krásou a rozprávkovým svetom dobra sa vyznačujú obrazy, ktoré maľujú rómske deti z Jarovníc. Aj tie, ktoré namaľovali Katka Kalejová a Jožko Červeňák. Aj ich obrazy obdivujú v týchto dňoch ľudia v Šarišskej galérii v Prešove, rovnako ako na práve prebiehajúcich výstavách v zahraničí: vo Weimare (SRN), v Budapešti i v Českých Budějoviciach. Ibaže pod Katkiným a Jožkovým obrazom horia v Prešove sviece - obaja malí talentovaní výtvarníci sa 20. júla 1998 stali obeťami katastrofálnej povodne, ktorá si v povodí Malej Svinky a Svinky vyžiadala takmer 50 ľudských životov. "Výstava v Českých Budějoviciach je putovná. Práve touto výstavou ďakujú jarovnické deti občanom ČR za pomoc bezprostredne po povodni," povedal učiteľ výtvarnej výchovy Ján Sajko, ktorý sa pričinil o umeleckú slávu rómskych detí. Výstava v ČR bude mať veľmi dôstojné zavŕšenie - na Pražskom hrade. Osud Katky Kalejovej a Jožka Červeňáka, jedného z najtalentovanejších malých jarovnických maliarov, je mimoriadne tragický - smrť im vytrhla štetec a paletu z rúk. Pán učiteľ Sajko riešil v súvislosti s Jožkom dilemu - medzi žiakmi mal ešte na konci školského roka 1997/98 dvoch výborných maliarov Jožkov Červeňákovcov. Krátko po povodni prišla z Tokia radostná správa, že Jozef Červeňák získal na medzinárodnej výstave v Japonsku medailu. "Písal som do Tokia, aby mi podľa dát narodenia upresnili, o ktorého Jožka ide. Odpoveď zatiaľ nemám…," povedal J. Sajko. Pre toho, ktorý tragicky zahynul v smrtiacom kalnom prívale, bude medzinárodné ocenenie poctou, žiaľ, už len in memoriam. Dnes si môžu záujemcovia o umenie na zimnej aukcii spoločnosti SOGA v Bratislave kúpiť aj obrázky jarovnických detí. Myšlienkou pomôcť takto získanými prostriedkami potopou skúšanej škole sa nadchol a doviedol ju do konca šéfredaktor SME Karol Ježík. Ako Jožko Červeňák sa však už výsledku svojej snahy nedožil. (eb)Zomrel môj priateľ. Človek, s ktorým som veľmi spriaznene prežil ostatných šesť rokov. Nikdy mi nezišlo na um, že naša spoločná cesta týmto životom môže byť taká krátka. Naše životy spojil denník SME, ktorý máme všetci veľmi radi. Pýtam sa spolu s jeho redakciou, prečo musel odísť práve teraz a nenachádzam odpoveď. Boh mlčí. A ja dúfam, že nám odpovie počas nášho života. Pretože hľadanie súvislostí tohto sveta s našimi osudmi je poslaním, rovnako ako je poslaním pomáhať dobru, aby zvíťazilo nad zlom. Karol Ježík bol dobrý človek a žil pre toto poslanie.
Dnes je ťažko mnohým ľuďom, ale asi najviac rodine a tým, ktorí spolu s ním dennodenne dýchali neopakovateľnú spoločnú atmosféru denníka SME. Pamätám sa na čas, keď sme spolu zakladali denník SME a nebolo jasné, ako dopadne toto životné dobrodružstvo. Hodiny sme spolu sedeli na rôznych miestach a vzájomne sa podporovali vo viere, že ak robíme správnu vec, musíme sa nakoniec presadiť. Keď som toho mal plné zuby, vravel mi, neblázni, ešte rok a bude to dobré, nesmieme podľahnúť, pretože čitatelia nás potrebujú. Karol vždy hovoril o našich čitateľoch, akoby ich všetkých osobne poznal. Bol presvedčený, že musíme vydržať enormné pracovné nasadenie kvôli nim, pretože presadzujeme hodnoty, ktoré sú pre nich dôležité a pomáhajú zlepšovať tento svet. Raz som mu trochu nahnevane povedal, že na Slovensku takmer nikto neoceňuje, čo robíme, na rozdiel od zahraničia, že sa tu na nás pozerajú, akoby sme boli nejakí zločinci. Aj vtedy sa v argumentácii opieral o svojich čitateľov s poznámkou, že mám byť trpezlivý. Pomáhal redakciám pri budovaní našich ďalších novín - denníka Korzár, týždenníka Domino fórum a týždenníka TH Extra z jeho rodnej Trnavy. Tento týždenník mal veľmi rád.
Karol bol profesionálne aj myslením v ďalšom tisícročí, hoci sa ho nedožil. Myšlienky tolerancie a občianskej spoločnosti mal vo svojom vnútri. Aj preto za ním chodili desiatky novinárov zo známych svetových novín, agentúr a televízií. Denník SME ich zaujímal ako príbeh vzdoru nezávislého myslenia. Karol rád rozprával tento príbeh, úspešný príbeh, ktorý bol najmä jeho príbehom. Dal do toho príbehu všetko, ako spisovateľ, ktorý píše román. Dal doňho dušu aj telo a myslím si, že najmä preto má dnes denník SME státisíce čitateľov, lebo je v ňom cítiť dušu a energiu muža, ktorý prežil rýchly, ale plnohodnotný život. Cítiť za ním svedomitú robotu, inteligenciu a odvahu prichádzať s novými nápadmi. Karolov tím redaktorov to dokazuje aj dnes, keď vzdáva novinami hold svojmu šéfredaktorovi. Odteraz mu budeme vzdávať poctu každým ďalším vydaním týchto novín, nech z nebies vidí, že to, čo tu po ňom ostalo, stále žije a on žije spolu s tým.
riadideľ vydavateľstva VMV, a. s.
