publiku. "Diváci boli fantastickí. Bez nich by sme to asi nedokázali.. Takúto atmosféru som ešte nezažil," vyznal sa zo svojich pocitov brankár slovenského tímu Vladimír Polúch. Jeho spoluhráč v poli Štefan Horváth sa so slzami v očiach takmer ani nezmohol na slovo. "V piatok, keď sme prehrali v semifinále s Rusmi, som plakal od žiaľu a teraz zase od dojatia. Je to krásny pocit byť tretí v Európe." Futbalovou eleganciou v súboji o bronz vari najviac upútal Eduard Baláž. "Hralo sa mi naozaj dobre. Trošku som smutný z toho, že som na šampionáte nestrelil gól. Keby sa mi to bolo podarilo, možno by sme boli získali aj zlato. Mali sme na to, no v zápase s Rusmi nám chýbalo trochu viac šťastia." Po zisku titulu majstrov Európy v roku 1995 dosiahol teda slovenský sálový futbal ďalší krásny úspech. "Medaila je medaila, aj bronz sa počíta. Pred tromi rokmi v Maroku sme prekvapili. V Púchove sme však nastupovali ako favorit a obhajca titulu, čo je vždy oveľa ťažšie. Nechýbalo veľa a mohol by som sa deťom doma chváliť dvoma zlatými plackami," dodal s úsmevom na perách Košičan Florián Horňák. Oslavy bronzových medailí pokračovali potom až do neskorých nočných hodín. V oficiálnom hoteli podujatia sa ešte dlho-predlho ozývalo z úst fanúšikov a slovenských reprezentantov "Nech žije Slovensko". Bodaj by sme mali takých kolektívnych športov, ako je sálový futbal, čo najviac. Zisk akejkoľvek medaily z európskeho šampionátu je pre Slovensko obrovským úspechom. (ham)