ov. Popularitu na Slovensku vymenil za pobyt v Amerike, kde trávil čas okrem nosenia golfových palíc stretávaním sa s notoricky známymi ľuďmi šoubiznisu. David Lynch mu nedávno cez Smotánku odkazoval: "Sáva, vráť sa a dones pivo!" Neskôr v duu MC Sáva a Marcela, dnes opäť na javisku - konkrétne v divadle West, kde so súborom CopyTo píše, hrá, spieva a rozosmieva. Televíznym divákom známy najmä zo Skrytej kamery vďaka najnovšej ponuke momentálne pracuje na príprave ďalšieho zábavného programu pre STV. Autor dvoch kníh pre deti píše všeličo. Napríklad sa chystá na slovenský bulvár. No tešme sa - Sáva Popovič.
Aká je tvoja základná asociácia, keď sa povie (pôvodní) Kopytovci?
Psychopati. To je skutočne jediné, čo o tom môžem povedať. Aj čo sa týka povahy, aj nášho celodenného prejavu. O žiadnej duševnej rovnováhe sa nedá uvažovať.
Ostal si pri tom, čo ste robili - paródiu, satiru, recesiu. Vždy to bola základná báza, ktorej si sa chcel v tvorbe držať?
Politická satira?
Nielen politická.
Prišli sme k tomu náhodne, presne si ten moment pamätám. Pôvodne sme robili vážne veci - boli sme hudobná skupina, robili sme pantomímu, dokonca sme tancovali aj španielske tance, ale 27. novembra 1989 sa to zmenilo. Cez revolúciu sme boli v koordinačnom výbore, a tam som stále počúval Kňažka. Nevydžal som to a začal som ho napodobňovať. Marcel (Nemec - pozn. red.) sa pasoval za robotníka a Henrich (Platek - pozn. red.) za komunistu. Vyprofilovali sme sa. Obrok sme to zahrali v Štúdiu S.
Ako Kopytovci ste mali veľký úspech, mysleli ste, že pokračovať v tomto štýle vyústi do udržania si popularity?
Neviem, jednoducho nás to chytilo. Ale my sme vždy niekoho napodobňovali, imitovali. Kopytovci boli len štarter.
Vieš si sám seba predstaviť v nejakej vážnej dramatickej úlohe?
Samozrejme, dokonca ma obsadil Dodo Banyak do jednej svojej rozprávky so Zuzanou Kaprálikovou. Mal som hrať pekného princa, a ja som mu na to odpovedal: "Čo si sa zbláznil? Chceš to pokaziť?" Ja by som aj hral vážne, ale keď ja hrám jak prasa. Vážne. Ako študent VŠMU, ktorý sa práve dostal do národného divadla.
Pýtala som sa na vážnu dramatickú úlohu, nie princa z rozprávky...
Nie som prirodzený.
Chodíš do divadla na drámy? Si schopný drámu vnímať?
Chodím len na drámy. Drámy aj píšem, a tie nemajú s humorom nič spoločné.
Na komédie nechodíš?
Komédia je fantastická vec, ale naozaj mám radšej drámu. Vždy pozerám divadlo dvojako - ako dej a ako výkony hercov. Rád ich pozorujem a sledujem, ako v ktorý deň čo povedia. Dá sa povedať, že celá moja škola bolo chodenie do divadla a učenie sa priamo tam. Zároveň ma to naučilo vnímať publikum. Hľadisko a javisko je o výmene energie... Toto sú už len mudrovačky, koho toto zaujíma?! Povedzme si radšej niečo o dalajlámovi. Starosti, ktoré nemajú riešenie...
Možno sa aj k dalajlámovi dostaneme. Ty sa vždy chystáš začať hovoriť múdro, vážne, v polovici ťa to však prestane baviť a úplne to zaklincuješ...
Isteže ma to prestane baviť. Ja všetko odvíjam od uvoľnenia. Možno ani na javisku nepodám taký výkon, ako sa dokážem uvoľniť. A to preskočí aj na ľudí. Keď aj na javisku poviem niečo zle, ukážem publiku, že toto nebolo ono, poviem, že mi to nevyšlo a že mám aj lepšie fóry. A smejú sa. Možno nie som herec.
A čo si?
Volám to umelecký podvodník.
Ako ty sám vnímaš humor? Na čom sa vieš zasmiať?
Viem sa zasmiať na všetkom - od Lasicu so Satinským až po Pročka. Dokonca aj na Anderovi z Košíc. Iné je, čo sa mi páči. Každopádne viem, že každý jeden humorista na Slovensku robí ten svoj humor tak, ako vie, a robí ho zo srdca. A každý z nich sa niekomu páči a niekomu nie. Môj vkus je jednoznačne Lasica - Satiský. Kiež by som sa volal Lasica...
A v bežnom živote ťa vie viac rozosmiať situácia alebo slovo? Vtip alebo trapnosť?
Vo vnútri ma pobaví všetko, čo sa vymkne jednotvárnosti komunikácie. Strašne rád mám humor jednoduchých ľudí, ktorí sa ani nesnažia byť vtipný, ale pobaví ma ich schopnosť vidieť a pomenovať veci inak. Tento humor vie zasiahnuť až do srdca, je presný, niekedy aj nepríjemný, ale tým, že pomenuje - človeka uvoľní. Aj keď je pravda, ak má niekto vyrážky na tvári a ja mu poviem, že je poďobaný, podľa tohoto modelu by ho to malo uvoľniť, ale asi sa tak nestane. (Smiech.)
S Marekom Orelom ste robili pre STV Skrytú kameru. Vy ste to netvorili, ale bavili sa - v obľúbených krčmách ste nahrávali v známom spoločenstve ľudí. Mysleli ste na diváka, alebo na vlastnú zábavu?
Túto otázku som aj ja raz položil pánovi Lasicovi. Či mám hrať to, čo si myslím, že je vtipné, alebo či mám hrať to, čo si ľudia myslia, že je vtipné. Na ten vek, čo som mal, som mu azda mohol položiť takúto amatérsku otázku. A on sa ma spýtal, ako môžem vedieť, čo sa zdá divákovi vtipné. Humorista sa musí aj sám zabávať. Ak ma niekto vidí, že pri práci mulatujem, tiež bude mať chuť mulatovať. Naozaj sa na každú prácu tešíme ako na žúr.
Žúr a mulat je vaše obľúbené. Dokonca aj BSE hráte v kaviarenskom prostredí Westu.
Kaviarenská scéna je najlepšia, lebo ľudia sú unavení zo života a tu si môžu oddýchnuť. A ešte si dať k tomu nejaký drink. A potom je tá druhá časť predstavenia veselšia. Ktovie, prečo.
Je vôbec niečo, čo berieš vážne?
Samozrejme. Vážne beriem situácie, keď sa chovám ako idiot.
To je ako?
Keď som ako človek nepríjemný, vybuchnem od zlosti a poviem niečo, čo druhého zabolí. Neteší ma, že viem niekomu zapríčiniť zlý zážitok. Beriem tieto situácie vážne, lebo si myslím, že sa človeku všetko vráti.
Ublížiť môžeš aj nevhodným žartom. Nečuduješ sa niekedy sám, čo z teba vyletí?
Nie, vôbec to nevnímam. Dokonca sa niekedy radšej kontrolne spýtam, a to s plnou vážnosťou, či je výber môjho povolania správny. V pravidelných intervaloch mi na to musia moji priatelia vážne odpovedať.
To hovoríš o povolaní. Kamaráti tiež niekedy urazene stíchnu?
Ja to naozaj pravdepodobne nevnímam. Odmalička som zvyknutý, že na mňa ľudia hľadia nejako čudne, takže mi to nijako zvláštne nepríde. Niekedy, keď tak rozprávam a ľudia sa smejú, mám pocit, že by si radšej mali prečítať nejakú dobrú knihu. Bezostyšné tliachanie je zbytočná energia, a teda hriech.
Si hriešny?
To teda áno.
Hovoríš, že nevnímaš, keď niečo prestrelíš. Znamená to, že si neuvedomíš ani trapas?
Cítim, kedy sa ľudia zabávajú a kedy nie. Ale že sa smejú, neznamená, že sa zabávajú. Ja som sa proti trapasom obrnil. A vôbec, ja som si celkovo zmenil povahu, nejaký cit v nej - so žiadnou osobou nemám žiadny konflikt, nikto nemôže spraviť nič, aby som sa naňho vydržal hnevať. S týmto vedomím viem, že nejaké trapasy môžem prehliadnuť.
Ako si to dosiahol?
Činorodou mravenčou prácou. (Smiech.) Nie, snažím sa nevytvárať negatívnu energiu a viem sa ospravedlniť. To štipľavé a ostré sa snažím zaobaliť, aby to nebolelo.
Charakterizoval by si sa teda, že si láskavý?
To asi nie. Pri riešení vážnych problémom vyzerám ako Sataniáš kombinovaný s Rasputinom. Nie som láskavý prvoplánovo, ale necítim nenávisť a pomstychtivosť.
Cítiš sa byť dospelý?
Niééé! V istom momente sa mi zastavil vývoj. Svet vnímam ako dieťa, pozerám Pokémonov.
A čo znamená byť dospelý v tvojom ponímaní?
Byť dospelý je - že sú všetci vysokí, rozprávajú brumentom. A ešte aj smrdia.
Pýtam sa na to, lebo v istom okamihu si začal písať. Pre deti, hoci sám deti nemáš.
Nemám deti, ale deti hovoria na rovinu a ešte to znie, akoby to hovorili starí mayovia, indiáni, nič nehovoria zbytočne. Som presvedčený, že deti vnímajú víly aj duchov, a to mám na nich rád.
Pre SME si povedal, že inšpiráciu pre detské knihy berieš "vo svojej gebeni". Čo ti v nej najviac utkvelo z vlastného detstva?
Najviac? Učiteľky, ktoré ma terorizovali, a celý štát, ktorý mi zobral mladosť.
To si takto vnímal ako dieťa? Nie je to už len tá dospelá formulácia?
Vône, obrazy, zvuky. Bol som precitlivelý, stále uplakaný a chorý. Ľútostivo som sa pozeral modrými očkami na svet a ľudí a stále som sa zľaknuto uhýbal.
To písanie ti zachutilo. Už si hovoril, že píšeš drámy. Rozumiem, že píšeš o šerpovi pre otca svojej frajerky (pre Jozefa Vajdu - pozn. red.), ale prečo píšeš hru o Dalim pre Adyho Hajdu?
Lebo sa mi lepšie píše, keď mám pred očami niekoho, kto to má hrať. Možno to ten Ady nikdy hrať nebude, ale ja tým žijem.
Prečo o tom ešte pred dokončením informuješ médiá? Nevyvíja to na teba tlak?
Práve preto, aby som to dokončil. Ja ten tlak potrebujem. Ja som ako tlakový hrnec, ked nejsem pod tlakem, nic nenavarím.
Na jednej strane pôsobíš sebaisto, mám však pocit, že často o sebe a všetkom pochybuješ. Nemám pravdu?
Ja som veľmi sebavedomý mladý muž. Pochybujem o všetkom, ale zároveň to tou pochybnosťou ako Fénixa kriesim. Tým si zabezpečujem rovnováhu.
Je to len taká hra?
Samozrejme, hra. Podľa toho, aký film vidím. Keď je Bruce Willis vyvolený, tak som vyvolený. Keď je krstný otec, tak som mafián, keď Dracula, tak som Dracula. Minule bol Kevinov Kostnerov Tanec s vlkmi, tak som bol na druhý deň indián.
Ozaj, akú hru máš najradšej?
Na mafiána - to hovorím o forme, nie o obsahu. Na indiána - vtedy poviem niečo múdre len raz za čas. Zo spoločenských hier mám najradšej Monopoly a Talizman. Nintendo si nemôžem kúpiť, lebo by ma našli stuhnutého, dehydrovaného... Ja som sa narodil aj so závislosťou na televízii, musím ho mať vždy zapnutý a programy prepínam každú štvrť minútu.
Si narcis?
Samozrejme, že som. A pozdravujem všetkých narcisov. Čo sa mám melancholicky zmietať v depresii a pokore? Radšej sa ukážem ako taký pávik.
Myslíš si, že imidž je dôležitá vec?
Iste, umelec musí byť umelcom aj v robení si imidžu. Umelec je predsa ten starý kaukliar, ku ktorému imidž patrí. Rozdiel je len, že niekto sa maľuje, niekto nosí kožu, niekto je bonviván, niekto má lóve...
A ty máš aký imidž? Chvála bláznivosti?
Ja vyzerám katastrofálne, takže mám imidž zombie. Ufónec, ktorý si natiahol o číslo menšiu kožu.
Ako Kopytovci ste boli imidžoví poradci pánovi politikovi Miklošovi.
Áno, lebo druhým sa snažím poradiť, ako treba vystupovať, aby sa páčili. Treba to trošku rozhýbať, prečo nezamieriť ku hviezdam? A nielen v šoubiznise. Aj takí americkí politici - to sú dramatické výstupy. Vedia, ako hovoriť, kedy a ako sa pozrieť do kamery. To títo naši iba tak gánia.
Komu by ťa lákalo poradiť teraz, hoci sa na rady nepýta?
Asi Vladimírovi Mečiarovi. Ten má totalitný imidž, vyvoláva strach. Ale keby vedel prísť, ospravedlniť sa za všetko, aj za to, že má svoje chyby, povedal by - prepáčte, všetci dostanete odškodné, použil by ešte aj svoj vtip, prestal by byť namosúrený, zdôraznil by, že sa pomýlil a už chce ísť do NATO - tak ten by dostal všetkých. Všetci by mu odpustili, národ by mu uveril. Ale ja nie som házédéesák, ale déeskár...
Autor: Kata Račková / Foto: Desana Dudášová
