Podľa sociológa Maxa Webera kapitalizmus vznikol z etiky protestantizmu - z etiky odloženej spotreby, odriekania a opakovaných investícií do "podniku". Na rozdiel od svetového kapitalizmu mnohé súkromné majetky na Slovensku "vznikli" z moci úradnej, teda privatizáciou štátnych statkov. Keďže ich majitelia svoj "podnik" nebudovali, ale dostali ho už hotový, namiesto etiky odloženej spotreby, odriekania a opakovaných investícií uplatnili "etiku" hýrenia, nešetrnosti a plytvania nielen podnikového, ale aj osobného. Na rozdiel od Maxa Webera, ktorý mohol opisovať, ako pričinením otcov-zakladateľov veľké majetky vznikali, dnešní sociológovia môžu podrobne opísať jav opačný: čo urobili otcovia-privatizátori (aj so svojimi synmi) podnikom, ktoré dostali ako dar od "otcov vlasti". Typickým príkladom sú VSŽ Košice a ich majitelia.

V roku 1995 sa košické železiarne stali súkromnou firmou. Iba od ich vlastníkov záviselo, ako a na čo využijú obrovský potenciál fabriky. Či na zveľadenie VSŽ, alebo na nákup iných akvizícií. Po roku bolo zrejmé, že rozhodujúci akcionári podniku sa rozhodli pre druhú možnosť.

"ZRIEDKAVÁ PRÍLEŽITOSŤ NAKUPOVAŤ"

Ján Smerek už v novembri 1996 pre Financial Times povedal, že po niekoľkých rokoch hektickej reorganizácie je spoločnosť pripravená profitovať z lukratívnych príležitostí: "Na Slovensku sa ponúka zriedkavá príležitosť nakupovať, keďže prebieha privatizácia, a pre silné spoločnosti s kapitálom existuje šanca investovať za rozumnú cenu do iných aktivít." Jeho kolega Alexander Rezeš povedal, že dobrý obchodník "zapichne kružidlo, opíše okruh sedemsto až tisíc kilometrov a v tomto rozmedzí pokiaľ možno všetko obsadí". Majitelia firmy potom naozaj nakupovali a "obsadzovali" bez obmedzenia. A to nielen doma, ale aj v zahraničí, aby sa ich spoločnosť stala nadnárodnou. V Nemecku sprivatizovali valcovňu Finow v Eberswalde a v Maďarsku zas kúpili oceliarne DAM v Diósgyöri. Pritom išlo o železiarne, ktoré mali ročnú stratu 1,25 miliardy korún, zastaranú technológiu a 50-percentnú prezamestnanosť. Podľa kúpnej zmluvy sa železiari zaviazali, že v roku 1998 zvýšia základné imanie DAM o tri miliardy forintov a v roku 1999 o ďalších 1,5 miliardy forintov...

Okrem toho, že sa spoločnosť stala "nadnárodnou", jej majitelia z nej chceli mať aj spoločnosť viacodvetovú. Alexander Rezeš, keď sa stal predsedom dozornej rady VSŽ, oznámil, že okrem hutníctva bude firma expandovať do energetiky a inžinieringu, do bankového a finančného sektora, do agropodnikania, telekomunikácií a médií. VSŽ potom naozaj kupovali všetko, čo bolo na predaj. Onedlho malo ich "impérium" 137 firiem, podnikov a spoločností. Jeho páni a majitelia zjavne strácali súdnosť, lebo Ján Smerek (ako predseda predstavenstva a prezident VSŽ) si v novinách položil otázku, "či má význam v krajine ako Slovensko vôbec budovať hutnícky priemysel"! Ako keby to neboli práve železiarne, ktoré celé ich umelé a rýchlo vyliahnuté impérium financovali a držali nad vodou!

Prostriedky, ktoré išli z fabriky preč, čoraz viac chýbali vo VSŽ - na to, aby postavili linku na výrobu pocínovaných plechov, sa museli železiarne spojiť s americkou U.S. Steel, pretože ony samé už na to peniaze nemali. Nemajú ich ani na investície do novej linky na výrobu pozinkovaných automobilových plechov - ak sa ju nepodarí postaviť do dvoch rokov, VSŽ stratia šance na trhu dodávateľov pre západné továrne. V čase, keď zo všetkého najviac potreboval podnik prostriedky na strategickú investíciu, míňal ich, kde sa dalo. Presnejšie tam, kde ich dali jeho rozhodujúci akcionári.

"KEĎ MÁTE PENIAZE

NA FUTBAL"

Keď sa na začiatku roku 1996 konal ples VSŽ, bratislavských prominentov - pánov Slotu, Šestáka, Engliša, Vaľa a ďalších - naň dopravil letecký špeciál ministerstva obrany. Člen vlády Alexander Rezeš v ňom nesedel, lebo on využil služby rakúskej firmy Air Salzburg a na ples priletel lietadlom značky Cessna. Na často sa opakujúcu otázku, koľko ho ten let stál a odkiaľ na to vzal, minister tretej Mečiarovej vlády odpovedal: "Majetok, ktorý vlastním, som získal pred nástupom do vládnej funkcie vďaka úspešnej dlhoročnej poctivej práci..." Keď z vlády odišiel, železiarne pre svoj topmanažment už nekupovali služby súkromnej leteckej firmy, ale kúpili si radšej svoje vlastné lietadlo - Hawker 800 XP stál firmu 11,5 milióna dolárov. Predstavitelia VSŽ sa hneď sami pochválili, že sú prvou súkromnou firmou v strednej a východnej Európe, ktorá vlastní prúdové obchodné lietadlo špičkových parametrov...

Okrem luxusného lietadla Alexander Rezeš a jeho spoločníci kúpili za peniaze firmy aj oveľa drahšiu akvizíciu - futbalový klub Sparta Praha. Stála ich približne miliardu korún v hotovosti, a ako neskôr šťastní majitelia zistili, predchádzajúci vlastník im ešte nechal sekeru za vyše 300 miliónov. Hoci sa tento nákup rôzne obchodne a strategicky obhajoval, jeho skutočný dôvod prezradil sám Rezeš: "O našej rodine, skupinke, sa na Slovensku hovorí, že sme futbaloví blázni. Ja vravím, že sme fanatici, ktorí dávajú futbalu všetko, a ja osobne ešte aj niečo navyše. To nás viedlo, aby sme sa dostali k veľkému klubu, akým Sparta nesporne je..." Prezident klubu bol naozaj ochotný dať futbalu všetko - dokonca aj peniaze VSŽ...

V lete roku 1997 získali oba Rezešove kluby majstrovské tituly - Sparta v Čechách a 1. FC Košice na Slovensku. Šťastný majiteľ sa svojim hráčom odvďačil naozaj veľkoryso - v Prahe na Žofíne zorganizoval veľkolepé česko-slovenské oslavy. Každý hráč a člen realizačného tímu dostal od neho zlatý prsteň s briliantom a obálku so sľúbenou prémiou - cieľová prémia pre mužstvo bola 30 miliónov korún. Voči Košičanom bol ešte štedrejší - sľúbenú prémiu z vďačnosti zvýšil o 10 miliónov korún... Velikášstvo úspešného majiteľa nemalo medze - okrem toho, že hodlal kúpiť takých drahých hráčov, akými sú Lothar Matthäus alebo Roberto Bagio, chcel súťažiť s najväčšími európskymi veľkoklubmi. Novinárom oznámil, že vie, čo na to potrebuje: veľkých funkcionárov, veľkých manažérov, veľkých hráčov a - samozrejme - veľké peniaze. A o nich potom dodal: "Veľké peniaze už do toho dávame..." Predstavu, že za peniaze sa naozaj dá kúpiť všetko, zhmotnil vo výroku, že "až prehrmia všetky starosti, rád by som sa vynoril na čele slovenskej futbalovej diplomacie".

Kým sa podnikateľsky darilo VSŽ, teda kým banky požičiavali, darilo sa finančne i Sparte a 1. FC. Problémy firmy sa okamžite premietli aj do stavu v oboch kluboch. Minulý týždeň Alexander Rezeš priznal, že prevádzka pražského futbalového klubu je príliš nákladná: "Nepoznám v stredoeurópskom regióne firmu, okrem VSŽ, ktorá by si mohla dovoliť vydržiavať niečo podobné ako Spartu." Vtip je v tom, že si to nemohli dovoliť ani VSŽ - lenže ich rozhodujúci akcionár bol jeden z posledných, kto sa o tom dozvedel... Mimochodom, keď sa viceprezident Bilík pokúšal presvedčiť ukrajinských partnerov, aby investovali do dostavby KŤUK v Dolinskej, počul od nich odpoveď: "Keď máte peniaze na futbal, máte ich aj na dostavbu." A ešte niečo - vo výročnej správe za rok 1996 sa uvádzalo, že VSŽ vlastnia 92 percent akcií futbalového klubu Sparta Praha. V zozname podielov, ktoré k 31. decembru 1997 vlastnila košická spoločnosť, už o sparťanských akciách niet ani zmienky. Kde sa teda podeli?

"TAKÝCH VILIEK SÚ

NA SLOVENSKU STOVKY"

V októbri roku 1997 mal Nový Čas žatvu - štyri dni za sebou informoval o vilách, ktoré v Bratislave nakúpil hlavný akcionár VSŽ. Nielen pre seba, ale aj pre jednu hlásateľku STV. Dom za Bratislavským hradom kúpil za 15 miliónov a na jeho rekonštrukciu mal vynaložiť ďalších 20 miliónov, keďže ho chcel zmeniť na salón krásy. Za Slavínom vraj kúpil vilu za viac než 100 miliónov - podľa informátora denníka vraj iba nábytok a koberce v ňom stáli viac než desať miliónov. Vzápätí denník uverejnil exkluzívne fotografie z interiéru ďalšej vily, ktorá stojí na Révovej ulici. Jej kúpna cena sa údajne pohybovala okolo 50 miliónov korún. O rok neskôr sa verejnosť dozvedela, že ďalší dom má v Banskej Štiavnici - pozornosť verejnosti pritiahol preto, lebo v pamiatkovo chránenom objekte urobil úpravy, ktoré ďaleko presahovali povolený rozsah. Z historického domu na Námestí sv. trojice zostali iba tri obvodové múry - pôvodné renesančné klenby a stropy museli ustúpiť saune, plavárni a sprchám...

Vladimír Jancura v týždenníku Moment nedávno odhalil, že v novembri 1997 skúpila nehnuteľnosti po grófke Majlathovej spoločnosť Omnitrade - išlo o 2600 hektárov pozemkov, poľovný revír Starý Majer, kaštieľ a kúriu v Gbeľanoch. A to všetko za 315 miliónov korún. Majitelia "dedičstva" po pani grófke sú ukrytí za akciami na doručiteľa. Stopa k nim vedie cez člena dozornej rady spoločnosti Omnitrade - je ním Ing. Pavol Miškov, najstarší zo zostavy známeho "kindermanažmentu" VSŽ...

Týždenníky Plus 7 dní a Moment priniesli rozsiahle reportáže aj o ďalších akvizíciách majiteľov firmy. Po Anne Nagyovej, bývalej spolupracovníčke bývalého premiéra, si na juhu Španielska zadovážili vily aj obaja Rezešovci a Ján Smerek. Usadlosť "dona" Rezeša je taká honosná, že ju miestni investigatívci považovali za sídlo slovenského premiéra. Vila predtým patrila osobnému lekárovi diktátora Franca a podľa triezvych odhadov nového majiteľa stála najmenej 5 miliónov mariek, čiže približne 110 miliónov korún. To, čo sa stalo na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici, teda úprava, ktorá prekročila povolený rozsah, sa stalo aj v španielskej vile na pobreží. Lenže miestne úrady sú ráznejšie, preto dali príkaz na zastavenie prác. Vraj doterajšia rekonštrukcia stála majiteľa vily v meste Altea približne 7,5 milióna mariek... Alexander Rezeš o nej pre noviny povedal, že "takých viliek sú na Slovensku stovky. Mnohí Slováci, ktorí nemanažujú také firmy ako ja a možno aj menej pracujú, majú vonku oveľa väčší majetok".

"VŠETKO JE NA PREDAJ"

K 30. júnu 1995 celková výška úverov VSŽ nepresiahla sumu 4,8 miliardy korún. Za jeden rok, keď prešli úplne do súkromných rúk, sa množstvo úverov prakticky zdvojnásobilo - na 10,8 miliardy korún. Odhaduje sa, že všetky firmy, podniky a spoločnosti pod správou VSŽ dnes dlhujú svojim veriteľom približne 18 miliárd korún. Kým trval zázrak na úver, najviac sa chválil Alexander Rezeš. Tvrdil, že "VSŽ môžu byť príkladom pre celé Slovensko a možno aj pre strednú a východnú Európu. Pracujú tam ľudia, ktorí vedia, čo treba robiť a ako to treba robiť." Nechválil sa však iba sám. Okrem premiéra ho vychvaľoval aj druhý najvyšší ústavný činiteľ Ivan Gašparovič, ktorý vravel, že "schopní občania Slovenska" dokázali za štyri roky urobiť z VSŽ "nadnárodný podnik, aký dnes nemá žiadna z transformujúcich sa krajín a dnes už udáva smer v európskom oceliarstve". Propagande úspechu však podľahli aj niektorí opoziční politici, ako napríklad Ján Čarnogurský, ktorý pre mesačník Dilema povedal, že to, ako VSŽ "expandujú do okolitých krajín, pre mňa je to pozitívny dôkaz slovenského stredoeurópanstva". Už vtedy však mnohí odborníci upozorňovali, že tento druh "expanzie" sa môže skončiť iba implóziou. Tá nastala vo chvíli, keď už VSŽ nechcel nik poskytnúť ďalší úver. 5. novembra 1998 musel Július Rezeš vyhlásiť, že okrem hutníctva "všetko je na predaj". "Stratégia", ktorá stála toľké cudzie miliardy, teda skrachovala. "Stratégia", vďaka ktorej sa nevídaným spôsobom obohatilo množstvo ľudí, ohrozila nielen zamestnancov firmy, ale aj celý región a štát. Nová vláda, ktorá chce od majiteľov, aby sa konečne začali správať zodpovedne, sa stala terčom kritiky. Okrem predstaviteľov VSŽ ju kritizuje aj HZDS, ktoré v oficiálnom vyhlásení odsúdilo "vydieračské metódy vládnej moci vo vzťahu k jednotlivým hospodárskym subjektom, k neodôvodnenému a nedokázanému osočovaniu manažmentov, predovšetkým súčasného manažmentu VSŽ". Ako keby dnešný stav podniku nebol tým najhorším možným "osočením" vedenia firmy...

Jedna z najkratších viet v našej ústave znie: "Vlastníctvo zaväzuje." Bohužiaľ, je to iba veta, nie realita. MARIÁN LEŠKO