Toho, čo spája Augusta Pinocheta a vodcu kurdských separatistov Abdullaha Öcalana, nie je na prvý pohľad veľa, možno naozaj len skutočnosť, že boli zadržaní počas pobytu v zahraničí na žiadosť iného štátu. Prvému dávajú jeho žalobcovia vinu za to, že má na rukách krv dvoch, možno troch tisícok ľudí, tomu druhému sa snažia prišiť až desaťkrát viac obetí. Prvý vraždil v mene demokracie, druhý v mene slobody pre svoj národ.
V prípade Pinochet sa až na malé výnimky celý demokratický svet jednoznačne zhodne na tom, že teror má byť potrestaný, pretože čílsky diktátor zvrhol legitímne zvolenú vládu. Aj keď bola komunistická a pravdepodobne by neskôr ona sama začala uplatňovať "diktatúru proletariátu", spojenú s násilím a čistkami. A možno by počet jej obetí bol býval v konečnom dôsledku omnoho vyšší, ako ich po sebe zanechal Pinochet. Možno… Z Londýna prenikli správy o možnej repatriácii generála Pinocheta do vlasti pod podmienkou, že bude súdený v Chile. Znamenalo by to však, že v krajine by pravdepodobne opäť prepukli nepokoje, možno aj občianska vojna, v ktorej by však Pinochet už tentoraz nebol vodcom vzbúrencov, ale iba jablkom sváru.
Úplne iné pozadie má prípad A. Öcalana, po ktorom turecká vláda už roky márne pátra. Jeho útočiskom bola až donedávna Sýria, odkiaľ ušiel do Ruska a pred niekoľkými dňami ho zadržali na rímskom letisku, kde priletel v sprievode talianskeho komunistického poslanca. Taliansko ako štát má síce záujem na čo najlepších vzťahoch s Tureckom, ktoré je baštou NATO v juhovýchodnom Stredomorí. Ako demokratická krajina má však zároveň vládu, podporovanú stranami koalície ľavého stredu. A niektoré z nich sú už tradične významnými tribúnami kurdských požiadaviek. Demokratické Taliansko teraz vytrvalo hľadá kompromis so svojimi štátnymi záujmami: v Bonne, Londýne i v Moskve. Ponúkajúcu sa možnosť medzinárodného tribunálu vytrvalo odmieta Turecko, ktoré sa netají tým, že nechce Öcalana súdiť, ale odsúdiť. Taliansky minister zahraničných vecí rokoval v pondelok v Moskve pravdepodobne aj o možnom vydaní vodcu PKK späť do Ruska, nech si s ním Rusi robia, čo chcú.
Zatiaľ čo Pinochetovi zostane v galérii historických postáv miesto niekde medzi generálom Pétainom, Háchom a J. Tisom, Öcalan - či sa to už Ankare páči, či nie - mieri omnoho vyššie: v prípade, že sa Kurdom akýmsi zázrakom napokon predsa len podarí založiť si vlastný štát, ocitne sa niekde medzi G. Washingtonom, Garibaldim, Johankou z Arku, V. Mečiarom (?!) a prečo nie, možno aj zakladateľom moderného tureckého štátu Atatürkom; ak nie, čaká ho osud Robina Hooda či Jura Jánošíka. Podľa strohej litery zákona prináleží síce obom pánom oprátka či doživotný žalár, pretože obaja sa podpísali pod smrť nevinných ľudí, spravodlivosť je však slepá, a tak sú učebnice dejepisu plné udatných mužov vraždiacich pre ušľachtilé myšlienky či nemysliacich vrahov zabíjajúcich z túžby po moci, pomste a sláve. Ich činy sa posudzujú vždy až dodatočne: zo "záchrancu demokracie" sa ľahko môže stať chladnokrvný vrah a z "teroristu" otec národa. Pretože pani História je rozmarná dáma, ktorá miluje paradoxy.
JURAJ KITTLER
