Veselé panie windsorské, jedna z najúspešnejších komédií Williama Shakespeara, ktorá má dnes a zajtra premiéru v DPOH v Bratislave, sa do SND vracia po druhý raz. V roku 1954 tu "paničky" s hviezdnym hereckým obsadením - A. Bagarom, V. Záborským, H. Meličkovou, M. Hubom a ďalšími - naštudoval režisér Karol Ladislav Zachar. Mimochodom, vraj aj dnes rád zašiel na skúšky, dokonca priniesol do divadla originály listov, ktoré hrali vo vtedajšom predstavení a ktoré ako autor výpravy aj sám krasopisne napísal. O Zacharovom predstavení sa hovorí dodnes. Malo taký divácky úspech, že sa dočkalo ešte dvoch obnovených repríz - v rokoch 1958 a 1963. Hralo sa dovedna 173-krát, naposledy vo februári 1967. Dnešný herecký kolektív pod režijným vedením Emila Horvátha sa teda k hre vracia po viac ako tridsiatich rokoch. Aj teraz sa v nej objaví špička súboru: Zdena Studenková, Diana Mórová, Kamila Magálová, Emília Vášáryová, Ingrid Timková, Michaela Čobejová, Ján Kroner, Stano Dančiak, Richard Stanke, Michal Dočolomanský a ďalší.
Emil Horváth legendárne predstavenie videl. Vraj čoby práve skončený gymnazista, ktorý o divadle veľa nevedel. Do Bratislavy prišiel spolu s otcom, ktorý tu nakrúcal, a po prvý raz vďaka tomu uvidel na vlastné oči hrať slávnu garnitúru SND. Dodnes vraj v ňom z toho zostal úžasný pocit. Bolo to jedno z takzvaných hereckých predstavení. Dnešné tiež stavia najmä na hereckých výkonoch. Po paničkách v SND opäť siahli práve preto, že v súbore je množstvo výrazných hereckých osobností, na mnohé roly bolo hneď niekoľko vhodných kandidátov. Po paničkách siahol však Emil Horváth aj z iného dôvodu. Doteraz nemal šťastie na Shakespearove komédie. Hral v mnohých drámach, v komédii iba jedinej. "Pritom sú mi nesmierne milé. Je to úžasne dramatický text, ktorý až s naivnou zápletkou hovorí o ľudských slabostiach, malichernostiach, ktoré nás sprevádzajú po celý život. Pohľad na ne je však úsmevný. Keďže som v dnešnej dobe pociťoval nedostatok kladnej emócie, povedal som si, že by som ju rád voviedol do divadla." Emil Horváth má s rozsiahlymi alternáciami svojich réžií mnohé skúsenosti, na Novej scéne vždy pripravoval dve paralelné obsadenia. V SND však po modeli dvoch alternácií siahol po prvý raz. V takomto type predstavenia stavajúcom na herectve sa mu videli namieste. Obe predstavenia budú vďaka nim rozdielne. Hercom ponechal istú voľnosť, aj miesto na improvizáciu, hľadali spolu možnosti, aby sa ľudia mohli prejaviť ako individuality. Zaujímavý je režisérov výber požívačného okrúhleho Falstaffa, ktorého zveril Jánovi Kronerovi, hoci tohto užívateľa jedla i lásky zvyknú hrávať muži aspoň o generáciu starší a o pekných pár kilogramov ťažší. "Musím prezradiť, že Janko Kroner ma trochu zaskočil. Cez leto, chudák, dostal žlčníkový záchvat a schudol osem kíl. Predtým sa už pekne vypracoval." Ján Kroner preto v predstavení nosí kostým, ktorý váži štrnásť kíl. "Kedysi som na Novej scéne chcel túto hru robiť s nebohým Vladom Müllerom, pretože som Falstaffa videl ako veľké robustné dieťa. On mi túto predstavu spĺňal a Janko mi ju spĺňa dnes. Aj po skúsenostiach, ktoré s ním mám, keď spolu hráme, i po tom, ako hrá grófa v Šialenom dni, povedal som si, že má dispozície zahrať dobre túto rolu." Napriek zvyklosti nehrať vo vlastných réžiách, v tejto komédii Emil Horváth pravidlo porušil a s Michalom Dočolomanským sa alternuje v úlohe kňaza. Prečo? "Hrať a režírovať zároveň je svojím spôsobom malá schizofrénia, optika herca a režiséra je, samozrejme, celkom iná. Táto rola v paničkách to však znesie. Určite by som nemohol hrať Falstaffa." Neodolal aj pre komediálny priestor, ale i pre možnosť stretnúť sa na javisku v akcii, povedzme, so Stanom Dančiakom. Doteraz vraj na seba nemali veľké šťastie. Stano Dančiak si však najmä pochvaľuje, že keďže sa nealternuje, vystrieda v predstavení hneď dve mladučké manželky: Dianu Mórovú a Michaelu Čobejovú. "Je to veľmi príjemné hrať s takými mladými herečkami. Tam človek tak omladne, že niekedy aj po predstavení ostáva v role." O postave síce nechce dopredu veľa hovoriť, bolo to však vraj veľmi zaujímavé skúšobné obdobie: "Emil nám naozaj nechal priestor, aby mal herec možnosť vyblázniť sa. Iste aj veľa korigoval, niečo odmietol, ale veľa nechal na každom z nás, aby sme mu nakreslili postavu, ako ju vidíme. Je to veľmi sympatické, ak nie je herec obmedzovaný, nasilu do niečoho tlačený. Myslím, že Veselé panie windsorské sú typom inscenácie, ktorá dozreje. A tie mám rád. Ktoré majú premiéru a potom ďalej rastú. Lebo sú aj inscenácie, ktoré idú po premiére prudko dole. A tie rád nemám."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
