sú tupí a svalnatí. Rozmliaždia vám ruku, znásilnia vás, rozkopú vám ksicht... A to, prosím, na verejnosti. Nič nemusia skrývať, ničoho sa nemusia báť. Božia spravodlivosť je ďaleko a polícia ešte ďalej. Takéto myšlienky vírili v hlave muža, ktorý sa vracal domov. Bol skorý večer, ale do ulíc sa tisla tma, zlá, studená novembrová tma, ktorá tu ostala tuším ešte od Dušičiek. Muž mal tiež malú dušičku. Niet sa čo čudovať, pretože aj telesne bol maličký. Pochádzal z časov, keď sa ešte priveľmi nevyskakovalo. Ľudia boli disciplinovaní a nerástli nad svoje pomery. Muž prešiel pešou zónou, ale preňho bolo pešou zónou celé mesto. Chodieval peši z presvedčenia a tiež preto, lebo nemal auto. Prešiel okolo chrámu a všimol si, že zasa na jeho múre pribudol nový nápis nastriekaný sprejom: Kristus, nenechávaj nás v tom! Muž odvrátil tvár, keď ho stretali rozsvietené výklady s vecami, ktoré nepotreboval a po ktorých občas túžil. Postavy sa pred ním vynárali zo šera ako figuríny na strelnici, ktoré sa po zásahu zložia na zem a potom zasa nehlučne postavia. Muž si opatrne vydýchol. Ešte jedna ulička a je doma. V teplučku a bezpečí, kde tečie iba televízna krv a kde sa všetky smrte zdajú vzdialené a neskutočné. Keď sa pred ním vynorili tri postavy, bolo mu všetko jasné. Vedel, že sa to raz muselo stať. Podľa štatistiky náhod a zákonitostí sa každý z nás skôr či neskôr musí stretnúť so svojím zabijakom. Chlapi, ba skôr nepríjemne vyrastení chlapci, ho obstali bez hluku a s kamennými tvárami. Na ich lesklých, masívnych tvárach nebolo nič vpísané. Iba tupá ľahostajnosť a nepretržitá nuda. Bili iba tak, aby zahnali nudu, ktorá im zožierala životy. Jeden ho bez slova chytil za golier a nadvihol do vzduchu. Muž hompáľal nohami a bolo to veľmi smiešne, aj keď sa nikto nezasmial. A možno práve pre to zlovestné ticho muž začal rozprávať, len čo sa ocitol na zemi. Hovoril a hovoril, až sa na tvárach zabijakov zjavilo ohúrenie. Muž mlel v jednom kuse, volám sa Silvester. Také smiešne meno. Priezvisko mám tiež také srandovné - Osoba. Silvester Osoba. A aby to bolo ešte fórovejšie, robím na osobnom oddelení v našom podniku. Bývam tu za rohom, máme trojizbový družstevný byt. Žena hovorí, aby sme ho kúpili do osobného vlastníctva. My zomrieme, teda nie že by sme sa chystali hneď, a byt ostane deťom. Neviem, ako sa dohodnú, lebo ich máme tri. V lete by sme chceli ísť k moru, tohto leta sme neboli na nijakej dovolenke... Chlapík mlel a mlel, akoby mu išlo o život. A možno šlo. Zabijaci však boli takí šokovaní, že ho nezabili. Iba zmlátili, aj to len symbolicky. Pretože predsa len zmrzačiť človeka, o ktorom viete, ako sa volá, kde robí, koľko má detí, je akosi ťažšie aj pre takých ostrých chlapíkov, ako sú všade medzi nami.