Nádeje a pochybnosti po festivalovej prehliadke 19. ročníka Novej slovenskej hudby

V predslove k festivalovému bulletinu tohtoročnej prehliadky novej slovenskej hudobnej tvorby predseda Spolku slovenských skladateľov Vladimír Bokes napísal, že slovné spojenie "nová slovenská hudba" vyvoláva u jedných nádeje, u druhých zasa pochybnosti.

Po skončení 19. ročníka festivalu, ktorý - mimochodom po prvýkrát a hádam i naposledy - od 14. do 21. novembra organizoval administratívny hybrid s názvom Národné hudobné centrum, prevládajú vo mne skôr tie pochybnosti ako nádeje. Pochybnosti nie azda z dôvodu nízkej umeleckej kvality uvádzaných diel - mnohé, najmä tie staršie, dokumentovali aj po rokoch hodnoty, ktoré potvrdil čas (za všetky spomeňme 2. klavírne kvinteto Ilju Zeljenku z roku 1958, jednu z prvých "disidentských" skladieb slovenskej hudobnej avantgardy, ktorá aj po štyridsiatich rokoch od svojho vzniku zreteľne sprostredkúva poslucháčovi gesto i výraz doby, či azda Bázlikovu Hudbu k poézii, Bergerovu klavírnu skladbu Soft November Music, Benešov piesňový cyklus II sogno di Poppea a napokon aj - prečo nie - päticu diel Eugena Suchoňa, uvedenú pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín skladateľa). Pochybnosti väčšmi vyvoláva absencia jednotiacej tematickej línie podujatia, jej programového ťažiska, centrálneho bodu umožňujúceho nazerať na súčasnú domácu tvorbu z konkrétneho uhla pohľadu a cez jeho prizmu uchopiť jej dianie ako systém. Programový kaleidoskop prehliadky zoradil vedľa seba skladby, ktoré akýkoľvek systémový pohľad vylučujú. Odzneli diela časové i nečasové, jednorazovo použiteľné i pretrvávajúce, striedme i grafomansky uvravené. Pritom priesečník tohto kritéria ide jednoznačne naprieč generáciami. Príklad za všetky: popri trudnomyseľných dielach autorov strednej a mladšej generácie, vychádzajúcich z hudobnej poetiky "fin de siécle" (Jevgenij Iršai, Mirko Krajči), zaznelo i Sexteto nestora domácej hudobnej obce, 92-ročného Ľudovíta Rajtera ako ukážka zdravého a spontánneho muzicírovania. Ak teda zavŕšenú prehliadku novej slovenskej hudobnej tvorby hodnotiť z aspektu jednotiaceho kritéria, jedinou kompaktnou prezentáciou (popri tematických cykloch folklórnej tvorby, suchoňovského programu a tvorby pre deti a mládež) bolo pre mňa vystúpenie súboru Opera aperta a, paradoxne, i "performance" malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál. Opera aperta je stálicou nášho súčasného interpretačného umenia, na každom svojom koncerte ponúka nespochybniteľnú kvalitu a interpretačnou suverenitou garantuje hodnotu uvádzaných diel (tentoraz to boli skladby Sixtu, Zeljenku a Zagara). Súbor Požoň sentimentál ide dôsledne za svojím cieľom ponúkať verejnosti scénickú i hudobnú persifláž umeleckého textu. Svedectvom, že takáto optika publikum oslovuje, sú plné hľadiská pri ich vystúpeniach - a nielen v Stoke.