Štátna opera Banská Bystrica * Leoš Janáček: Její pastorkyňa * Dirigent: Igor Bulla * Režisér: Marián Chudovský * Scéna: Jozef Ciller * Kostýmy: Peter Čanecký * Zbormajster: Ivan Mráz * Účinkujú: M. Tomanová, T. Brummerová, B. Lenhardová, O. Hromadová, S. Matis, J. Novotný, Z. Vongrey
Nestáva sa v slovenskom opernom prostredí často, že inscenácia osloví divákov natoľko, aby demonštrovali svoje pocity najvyšším stupňom uznania - ováciami postojačky. Fakt, že sa tak stalo v našom najmenšom hľadisku a navyše pri diele Janáčkovom, teda pri tvorbe 20. storočia, je hoden prinajmenšom povšimnutia.
Prax Štátnej opery v Banskej Bystrici hodnotila v ostatnom desaťročí kritika nanajvýš priaznivo. Hoci ani v tomto divadle pred každým počinom nemožno sňať klobúk, trend vyváženej dramaturgie a v rámci možností zaujímavých interpretačných výsledkov je ťažko spochybniteľný. Po divadelnom odkaze jedného z najväčších operných autorov všetkých epôch, Leoša Janáčka, siahajú slovenské súbory opatrne, obávajúc sa, že kasu naplní len talianska opera (všakže, dramaturgia SND?). Bystričania si v roku 70. výročia úmrtia skladateľa vybrali Její pastorkyňu, aby jej prezentáciou vyvrátili prinajmenšom dve umelo živené pochybovania. Po prvé, že zárukou úspechu je názov diela a nie jeho umelecké stvárnenie a po druhé, že janáčkovská citová úprimnosť a dramatizmus nechávajú diváka chladnejším než verdiovské a pucciniovské hity. A ešte čosi. Po rokoch odmlky otvorili možnosť realizovať sa v opernom teréne režisérovi M. Chudovskému, dočasne (?) usídlenému v TV Markíza. Bol to krok šťastný, pretože nová, neopotrebovaná optika chýba slovenskej opere ako soľ. Pritom Chudovský vonkoncom nie je avantgardista či experimentátor. Jeho rukopis je v princípe pietny voči skladateľskému zápisu, nie je však konvenčný ani staromilný. Dobre vie, že janáčkovská partitúra nepotrebuje žiadne "vylepšovania", že je to dokonalá predloha vyžadujúca citlivého interpreta, schopného odhaliť psychológiu postáv a vytvoriť dráme zodpovednú atmosféru. To sa Chudovskému na činoherne koncipovanej, z drevených dosák skonštruovanej scéne (výtvarník Jozef Ciller) podarilo takmer bez výhrad. Folklórny prvok dostal v kostýmovom vyjadrení striedmy rozmer, podobne rekvizity sú výlučne funkčné, bez ilustračných podtónov. Réžia je stále na pulze drámy, cíti jej hroty i latentné útlmy, vníma tiež polohy medzi nimi. Polemizoval by som azda s dvoma-tromi postupmi, napríklad so zbytočným akcentovaním religiozity, ktorá je zakomponovaná v samotnom texte, trocha ma rušil rachot padajúcich dosák a nevidel som ani zmysel aranžovania úvodov dejstiev.
Její pastorkyňa je previerkou kvalít orchestra a dirigenta. Igor Bulla potvrdil svoj zmysel pre precíznosť, vypracoval nemálo detailov, no hovoriť o plnej spokojnosti by bolo trocha nadsadené. Slovom, išlo o solídne hudobné naštudovanie. Na javisku dominovali dva výborné výkony. Bývalá bystrická sólistka, dnes protagonistka ostravskej opery T. Brummerová bola dramaticky a výrazovo strhujúcou Kostelníčkou. Najväčším prekvapením sa stal spevácky výkon tenoristu S. Matisa (Laca), ktorý vďaka ojedinele zaujímavému hrdinnému tenoru stojí na prahu sľubnej kariéry. Profil ľahkovážneho Števu priliehavo kreoval J. Novotný, takže z kvarteta ťažiskových postáv sa iba M. Tomanovej nepodarilo odhaliť potrebný lyrický rozmer postavy Jenůfy.
Do jubilejnej, štyridsiatej sezóny vstúpila banskobystrická Štátna opera úspešne. Nová inscenácia si zaslúži pozornosť publika pre svoje kvality a dramaturgia divadla pochvalu za smelý projekt, ktorým sa uchádza o jeho priazeň.
PAVEL UNGER
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
