Blahušiaková, G. Ovsepjan, I. Kusnjer. M. Babjak, V. Chmelo, R. Tsymbala, R. Haan

Komedianti R. Leoncavalla začínajú slávnym prológom, v ktorom predstaviteľ Tonia zvestuje akési programovo-estetické posolstvo verizmu. V novej bratislavskej inscenácii (hodnotím 2. premiéru), dediacej od svojej predchodkyne okrem iných zlozvykov i zmenu poradia diel - je úzus hrať najskôr Mascagniho Sedliacku česť a potom Komediantov - je prológ pridelený samostatnému spevákovi. Ten už svoj frak za kostým Tonia nezmení. Určite to nebol zámer, no žiaľ, s doznením hudobnej poučky verizmu, vytratila sa z javiska i jeho atmosféra. Keď pred takmer 30 rokmi uviedol na scéne brnenskej opery V. Vězník dvojtitul Sedliacka česť - Komedianti, chýr o invenčnej a realisticky odvážnej inscenácii obletel celú republiku. Tajne som dúfal, hoci utlmujúci sa tvorivý potenciál režiséra v ostatných rokoch moju nádej spochybňoval, že čosi z dávneho modelu bude životaschopné i dnes. Nestalo sa tak. Ako som naznačil, nová produkcia si osvojila viacero problematických čŕt z verzie 1984, hoci tá (režíroval ju B. Kriška) bola neporovnateľne štýlovejšia. Post výtvarníka opäť obsadil L. Vychodil, kopírujúci ešte v zjednodušenej a chladnejšej forme svoju koncepciu spoločného návrhu pre obe opery (každá sa však odohráva v inom kraji Talianska), čím obral režiséra o možnosť oprieť sa aspoň o nápaditejšie scénografické reálie. Pre iný druh práce, myslím tým naplnenie princípov moderného hudobného divadla, zjavne Vězníkovi chýbajú sily, nápady a ambície. Takže celé vlažné, "antiakčné" - i napriek samoúčelne rotujúcej točni - a k hraniciam amatérizmu nebezpečne naklonené dianie ukázalo bratislavskému publiku do akých vôd už vyspelé operné divadlá odmietajú vkročiť. Aby omylov z javiska nebolo dosť, pripravili nám "otcovia" divadla ešte ďalší. Dirigent Dušan Štefánek si získal uznanie v rozmanitých žánroch opernej literatúry - okrem talianskej. Že k verizmu mu chýba akýkoľvek "feeling" dokazoval po celý večer. Pomalé tempá, takmer žiadne účinné kontrasty, labilné nástupy a predovšetkým ochromené ostne verizmu zaradili toto hudobné naštudovanie k najväčším omylom ostatného desaťročia. Škoda, že O. Lenárd, riaditeľ opery a znalec daného štýlu, sa iba prizeral z lóže. Zodpovednosť za súbor, ktorý vedie, by ho mala zaväzovať k väčšej aktivite. Nuž a čo speváci? Za zmienku stojí azda jedna kuriozita: v navštívený večer stáli na našom javisku traja najlepší barytonisti českých scén (Kusnjer - Prológ, Haan - Alfio, Chmelo -Silvio) - a boli i u nás najpresvedčivejší. Dvaja tenoroví protagonosti pochádzajú z východného zahraničia (Ovsepjan ako postupne čoraz istejší Canio a Tsymbala ako lyrickejší, vo výškach dominujúci Turiddu), takže sa vynára otázka, kde sú plody slovenskej vokálnej kultúry. Babjakov o prológ obratý Tonio hlasovo vyhovoval, no typovo patril inde, Dernerovej Nedda zatiaľ pôsobila technicky nevyvážene a Blahušiakovej Santuzza zasa miestami strácala kontrolu nad kultivovanosťou tónu. Trocha málo na premiéru, zato však dosť na podmienky, ktoré sólistom pripravili nešťastne zvolení inscenátori.

PAVEL UNGER

(Autor je stálym spolupracovníkom SME)