nočnej kampane, sa krútil aj okolo historickej budovy Hall of Fame na Yonge Street, ale hokejisti Peter Šťastný a Michel Goulet nepocítili odbremenenie práve pre kolíziu záujmov. Ich pravačky v rovnakých krémových svetroch s nápisom Hall of Fame na hrudi od jednej popoludní až do šestnástej do bezvedomia opakovali rovnakú kľučku - autogram, vľúdny úsmev, úprimný stisk ruky. Nekonečný had záujemcov celé popoludnie drobčil vo veľkej sále Bell, krútil sa poza kópiu Stanley Cupu (slúži ako hromozvod, lebo prezieraví usporiadatelia každému záujemcovi dovolia siahnuť si naň) a pokračoval cez mohutné pancierové dvere, za ktorými je originál chránený hrubým sklom, k novým členom tejto siene. V škatuli pri stole pribúdali spotrebované fixky. "Pred chvíľou som priletel zo San Francisca, ale stíham všetko," chystal sa na podpis svojich prinesených dresov urastený muž, ktorého prezradila slovanistická čiapka. "Emigroval som v tom istom roku ako Peter, odvtedy som na Slovensku nebol. Som Jozef Mihálik, starý slovanista z Bratislavy, kamaráti mi hovorili Joko, pracoval som v tlačiarni v Pravde. Tak ako v Bratislave ani v Amerike nevynechám hokej. Keď v San Jose hosťujú Slováci, vždy si vypýtam autogram. Mám všetkých, iba Pálffy sa s Islanders do San Jose akosi nedostal." J. Mihálik vytiahol starostlivo zbalený dres Slovenska i nový červený dres P. Šťastného, ktorý má na hrudi príležitostný emblém, zapózoval aj kanadským televíznym štábom a potešil sa krátkej debate s hráčom č. 26. Dvestodolárová vstupenka na pondelňajší večerný ceremoniál mu poskytla ďalšiu príležitosť na osobné stretnutie v spoločenskom obleku.
J. Mihálik sa potešil, keď pri nasledujúcej prehliadke Siene slávy našiel reprezentačný dres dalšieho slovanistu Vladimíra Dzurillu, ktorý v roku 1976 držal v šachu celú Kanadu až do predĺženia vo finále.
Nemenej zaujímavá bola aj exkurzia do privátneho múzea novinára Georgea Grossa. Akt uvedenia do Siene slávy v kategórii píšucich novinárov mu dodnes pripomína spoločná fotografia s gratulantom Gordie Howom, v pracovni sa usmieva na jeho písací stôl fotografia Wayna Gretzkého s osobným venovaním. A kopa ďalších osobností svetového hokeja, ale aj tenisu, krasokorčuľovania, futbalu, atletiky. "Nechcem sa porovnávať s takými velikánmi, akými boli Stan Mikita a Peter Šťastný. Novinárčina je niečo iné, i keď priateľské tenisové partie s Gretzkým, Navrátilovou, McEnroeom, sa nedajú zabudnúť. A tobož nie, keď vás po dvorci preháňajú nohy Gabriely Sabatiniovej," zaiskrili oči 75-ročného mladíka G. Grossa, ktorého cesta do torontskej Siene slávy sa začala tiež ilegálne. V roku 1949 po inkasovanej bitke v pracovni vtedajšej Štátnej bezpečnosti, ktorá sa "rozhodla", že ide o amerického špióna, G. Gross preplával na druhý breh v kanoe cez Dunaj iba v teplákoch…
VOJTECH JURKOVIČ, Toronto
