val v pražskom Divadle Na zábradlí pred vyše dvoma rokmi. Organizátori prehliadky sa usilovali v Čechách vysoko cenenú inscenáciu (získala Radokovu cenu za najlepšiu inscenáciu roku 1996 a všetci traja herci Zdena Hadrbolcová, Emília Vášáryová a Jirí Ornest nominácie na najlepšie herecké výkony, Vášáryová a Ornest sa napokon stali aj laureátmi) dostať do S-ka už v minulosti, vtedy sa však plán nedal zrealizovať z technických dôvodov. (Predstavenie však už na Slovensku mohli vidieť návštevníci festivalu Divadelná Nitra.) Prečo sa členka SND E. Vášáryová uvolila hosťovať Na zábradlí, vzdať sa pohodlia a vstávať v skorých ranných hodinách, lebo trasu Bratislava - Praha absolvovala zväčša autobusom? Odpovedala na to i vo svojej knihe Stále na ceste. Najmä kvôli jedinečnej hre. "Títo šialenci, prekliati, stratení, sú mi veľmi blízki. Pocit nevyrovnania sa so životom, akéhosi úniku - to bol aj môj spôsob existencie. A v postave mladšej sestry je veľa z toho, čo prežívam aj ja. Čo ma trápi. Pocit zvláštnej osamelosti. To prežíva v istom veku každá žena. Všetci traja súrodenci v hre sú stratené bytosti. Bytosti si veľmi blízke práve svojím osudom. Tým, že nevedia svoju situáciu riešiť. Viem sa s tým stotožniť, s tou každodennosťou života, ktorá nám ho robí príjemným a zároveň neznesiteľným. I keď sa v hre o tom tak nehovorí, detstvo pre nich bolo všetkým. Práve preto, že im bolo tak dobre, že ich rodičia tak uzavreli do svojej spoločnosti a do rodinného domu, vznikla pre nich neriešiteľná situácia. Veľmi to chápem, sama som sa ťažko lúčila s detstvom. Myslím si, že keď sa deti nevedia odtrhnúť, že je to z veľkej lásky. Je zvláštnym paradoxom života, že sa strašne chceme zbaviť toho, čo najviac milujeme a pritom vieme, že je to naša jediná záchrana."