Myšlienka predstaviť svetu "neobvyklé" činnosti ľudí zaškatuľkovaných do určitých povolaní, prejavov a smerovaní je zaujímavým prvkom poznávania osobností a komunikácie. Výsledky sú pozoruhodné - svetu sa totiž odhalia (s určitým ostychom) prvky tvorby, o ktorých (s výnimkou niekoľkých blízkych) nemá nikto žiadne tušenie, nie sú vydávané a autori ich považujú za svoje súkromné životy. České ušľachtilé periodikum Revolver Revue so samizdatovou tradíciou, ktorého krédom je objavovať neznáme a krásne v písomníctve a výtvarnom umení, sa vo svojom "zahraničnom okienku" rozhodlo ukázať verejnosti inú tvár piatich slovenských umelcov, než je tá ich známa. Túto časť obsahu časopisu, ktorú pripravil Alexander Balogh, sa zasa ľudia z okruhu kultového kultúrneho miesta ľavého bratislavského brehu Dunaja - Divadelného klubu na Školskej ulici, osmelili špecifickým spôsobom vyniesť na svetlo pre tých, ktorí chceli naživo spoznať jednak tvorcov a filozofiu Revolver Revue (prítomní boli rozhodujúci aktéri redakcie - šéfredaktorka Terezie Pokorná a redaktori Viktor Karlík a Michael Špirit) a tých päť slovenských autorov, ktorých alternatívne umelecké vyjadrenia boli v 38. čísle časopisu uverejnené. Tak sa publiku predstavili Dušan Hanák, Otis Laubert, Dežo Tóth (literárnym menom Andro Verdan), Miloš Janoušek a fyzicky neprítomný zosnulý Rudo Sloboda. Večer však mal svoj predkrm v podobe vernisáže fotografií Dušana Hanáka Záznamy a odkazy so sprievodnými slovami Dušana Dušeka a Deža Tótha a gitarovými piesňovými vyhrávkami Miloša Janouška. Hanák, v kultúrnych kruhoch akceptovaný dnes už ako legenda slovenskej filmovej réžie, je predovšetkým vnímavý človek, ktorého nesmierne zaujímajú spôsoby a druhy pokusov odkázať "čosi komusi", oznámiť svoju aktivitu, pozorovať vplyv času na informáciu, nachádzať rôzne stopy "rôznych civilizácií a barbarov" medzi nami. Objektívom fotoaparátu snímané graffiti v kolážach s útržkami plagátov, zvýrazňované časti nápisov a ich nová tvorba, kostýmy obyvateľov najrozličnejších kútikov zemegule miest - to všetko dokumentuje v kvartetových variáciách jednej meniacej sa situácie v čase a uhle i spôsobe pohľadu, alebo na jednotlivých obrázkoch zúfalú snahu dať o sebe vedieť, vyjsť z odcudzenia, samoty, vyjadriť sa. Nádherne "náhodné" farebné kombinácie spolu s tým, čo snímky "zaznamenávajú a odkazujú" sú výborným námetom a dôvodom pre rozvíjanie činností očí a mozgu návštevníkov. Po tomto prológu nasledoval vlastný večer, v ktorom sa moderátori Dado Nagy a Bibiana Ondrejková snažili v najrozličnejších rozhovorových situáciách s prítomnými dostať ich "tajnú dušu na dlaň", otvoriť ju a ukázať, aby neuletela a zostala (podobne ako na stránkach RR). Napomáhal im v tom herec Marián Geišberg, ktorý s jedinečným citom jemu vlastným prezentoval - prednášal výsledky alternatívnej činnosti "spovedaných" - prekvapujúce básne Dušana Hanáka, poznámky a záznamové "pseudoscenáre" Otisa Lauberta, poéziu "jednou dlhou vetou" Miloša Janouška, literárne "istiny a presochy" (obrazy v "tekutom stave písmen") Andro Verdana - Deža Tótha a denníkové záznamy Ruda Slobodu. Autori potom v rôznych stupňoch vyjadrovania nadväzovali a pokračovali sami (pričom fyzicky neprítomného zosnulého R. S. zastúpili priatelia - Dušan Dušek, Juraj Nvota, D. Hanák), nechýbala ani živá hudba (pesničky Miloša Janouška a Mariána Geišberga, gitarové improvizácie džezových tém Dušana Hanáka) a vstupy publika. Pred "užasnutými očami" tvorcov RR ("takovej večer se nedá v Praze zažít") sa tak uskutočnil večierok, ktorý mal svoj ďalší diel v naozaj neutíchajúcich príjemných diskusiách aj po skončení oficiálneho úspešného programu. Jedinečný zážitok nerušil, zaujal a bol krásnym, vzrušujúcim vrcholom pobosorovaného komplikovaného dňa s názvom "piatok trinásteho". PAVEL MALOVIČ
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
