sestru. Už dva razy za posledných 12 mesiacov sa snažil Bill Clinton vyzvať Bagdad do tanca. Už dvakrát sa nadýchol - a posadil sa vždy na miesto. Ibaže každé podobné nadýchnutie znamená mobilizáciu tisícok amerických vojakov a len za posledné veľké manévre v zálive zaplatili daňoví poplatníci 25 miliárd USD. Americký prezident Bill Clinton sa pritom nebezpečne pohráva s prestížou krajiny, ktorá je nateraz považovaná za jedinú skutočnú svetovú veľmoc. Podľa profesora Charlesa Fairbanksa, ktorý pôsobil okrem iného ako zahraničnopolitický poradca v dvoch posledných republikánskych kabinetoch prezidentov Buscha a Reagana, je základným problémom súčasnej Clintonovej administratívy v zahraničnej oblasti to, že nemá žiadne dlhodobé ciele a stratégiu. "Je to efemérna politika založená na princípe tzv. kríz, na ktoré sa sústredí zrazu všetka pozornosť," tvrdí profesor Fairbanks a dodáva, že "túto politiku začal ešte Kennedy počas kubánskej krízy s ruskými raketami. Je to ako na strelnici, zrazu sa pred vami objaví terč a vy máte pár sekúnd na to, aby ste ho zasiahli. Trafíte alebo netrafíte, ak aj trafíte, vyrieši sa tým istý dlhodobý problém?" Pred Clintonom sa v súčasnosti objavujú striedavo dva terče: Slobodan Miloševič a Saddám Husajn. Len čo pred niekoľkými dňami dojednal nezničiteľný vyjednávač Holbrooke "mier v Kosove", prichádza na rad opäť Irak. A Američania opäť presúvajú všetko, čo vie lietať a plávať, do Perzského zálivu.
The Washington Post v týchto dňoch napísal, že tentoraz je takmer vylúčené, aby sa prezident vyhol bombardovaniu. Ak aj hneď nezničí irackého diktátora (s čím počíta naozaj len málokto), zachráni aspoň tvár svojej krajiny. Podobné tvrdenia sa síce ozývali už vo februári, teraz má však Amerika v rukách argument, ktorý znamená takmer mandát Bezpečnostnej rady OSN. Irak odmietol spoluprácu so zbrojnými inšpektormi a porušil tak dohodu podpísanú s generálnym tajomníkom Kofi Annanom. Irak v týchto dňoch navyše opustili aj poslední "spojenci". Nielen Sýria, Paríž, ale aj Moskva, ktorá je sama odkázaná na americkú pomoc. A aj posledný pokus Saddáma Husajna zvrátiť situáciu listom adresovaným OSN je v Bielom dome považovaný iba za ďalšie naťahovanie času.
Americké jednotky ženú do útoku na Bagdad pomaly už aj vlastní ľudia, ktorí nechápu, prečo sa ich prezident toľko naťahuje s jedným diktátorom. O desať dní si bude Amerika pripomínať Deň vďakyvzdania a jeden z vojakov sa pred odletom nechal počuť, že Miloševič so Saddámom mu už pokazili niekoľko podobných sviatkov.
JURAJ KITTLER, Washington
