Pred včerajšou a dnešnou reprezentatívnou návštevou v Bruseli sa jeden nemenovaný zahraničný diplomat vyjadril, že rýchlym prijatím sa vláde premiéra Dzurindu dostalo toho, čoho sa dlhé roky márne domáhal premiér Mečiar. Je to tak, ale nie celkom. Každá slovenská vláda totiž dostala v Bruseli, čiže od NATO a Európskej únie, rovnakú šancu. S každou predstavitelia integračných zoskupení komunikovali ako s legitímnou štátnou reprezentáciou krajiny. Lenže potom sa voči slovenskej vláde správali podľa toho, či sa správala podľa zásad a pravidiel, ktoré platia v únii a aliancii. Kabinety, ktoré viedol predseda HZDS, mali skvelé prvé stretnutia, ale to, čo nasledovalo po nich, už bolo horšie. Aj delegácia, ktorú vedie dnešný slovenský premiér, bola v Bruseli skvele prijatá - pre NATO a Európsku úniu je totiž vláda Mikuláša Dzurindu prísľubom nového začiatku. S novou vládou prišla aj nová šanca. Stará by ju už totiž nedostala.

V polovici mája roku 1993 navštívil vtedajší predseda slovenskej vlády Spojené štáty - aj keď išlo iba o pracovnú cestu, prijal ho aj viceprezident Al Gore. Po návrate do vlasti Vladimír Mečiar oznámil, že je s priebehom a výsledkami návštevy veľmi spokojný. Na brífingu veľmi podrobne vysvetlil podstatu postoja, aký zaujali USA voči Slovensku - ako povedal, Američania od novej republiky žiadajú, aby rešpektovala dva princípy - demokratický a stabilizovaný vývoj a trhový mechanizmus. "Ak budeme akceptovať tieto dva základné postuláty, sú ochotní rokovať o spolupráci, pomáhať Slovensku. Postavené to bolo veľmi jasne. Buď - alebo. Žiadna tretia alternatíva neexistuje," vyhlásil slovenský premiér. Pre ďalší zdarný vývoj by bolo úplne stačilo, keby si pamätal hoci len svoje vlastné slová...

ŠTÁT Z VIsEGRÁDSKEJ ŠTVORKY

V novembri 1993 prezident republiky Michal Kováč navštívil Brusel, kde rokoval s vtedajším generálnym tajomníkom NATO Manfredom Wörnerom - pri tej príležitosti vyhlásil, že členstvo v aliancii je spoločným cieľom všetkých relevantných politických síl na Slovensku. Pán Wörner mu odpovedal, že aliancia záujem Slovenska víta a podporuje ho - rovnako ako záujem Česka, Maďarska a Poľska. Neboli to iba slová.

V januári 1994 sa v Prahe práve s predstaviteľmi týchto štyroch krajín stretol americký prezident Bill Clinton, aby im povedal, že Partnerstvo za mier nemajú chápať ako náhradku členstva v NATO, ale ako prípravu na prijatie. Na bilaterálnom stretnutí so slovenskou delegáciou prezidenta Kováča ubezpečil, že Slovensko má rovnaké postavenie ako ostatné tri štáty a výslovne sa zmienil i o tom, že občasné vynechávanie SR, keď sa spomína Visegrádska štvorka, nie je zámerné. Prezident USA vtedy dokonca sľúbil, že svojich kolegov z aliancie upozorní, aby pri vymenúvaní popredných kandidátov nezabúdali na Slovensko. Krajina teda dostala rovnakú šancu ako ostatné tri štáty Visegrádskej štvorky...

Výsledkami pražského rokovania s americkým prezidentom bol premiér Mečiar priam nadšený. Verejnosti oznámil, že otázka už nestojí tak, či Slovensko bude členom NATO, alebo nie, ale že už ide iba o čas a spôsob, kedy a ako sa to stane. A znovu, ako po návšteve USA, pripomenul, že "krajiny, ktoré sa k partnerstvu prihlásili, budú musieť na seba vziať určité záväzky. Tie sa týkajú otázok dodržiavania zásad demokracie, ľudských práv a práv menšín". Ďalší vývoj mu dal za pravdu.

Pre Spojené štáty totiž nebolo rozhodujúce to, čo krátko po svojom druhom odvolaní predseda HZDS porozprával na mítingu hnutia o rok starom stretnutí predsedu KDH s prezidentom USA. Bola to historka, z ktorej vyplývalo, akoby Bill Clinton spoluorganizoval "parlamentný puč" na Slovensku - s pomocou SDĽ a Milana Kňažka. Veľvyslanectvo USA vtedy dalo najavo, že reči šéfa HZDS eviduje, ale nemieni ich význam preceňovať. V špeciálnom vyhlásení iba oznámilo, že americká administratíva bude "spolupracovať s každou vládou, ktorú si národ SR slobodne zvolí demokratickým spôsobom". Potvrdila to aj po septembrových voľbách v roku 1994. Prezident USA vtedy napísal slovenskému premiérovi list, v ktorom pripomenul ich pražské stretnutie spred roka a potvrdil, že podporuje "politické ciele, ktoré ste mi vtedy Vy pán predseda a prezident Kováč opísali a opätovne potvrdili ohľadom integrácie Vašej novej suverénnej krajiny do transatlantického spoločenstva". Predstaviteľ USA tým dal najavo, že sa k šéfovi slovenskej vlády bude správať podľa jeho politiky - nie podľa toho, čo splieta ako predseda hnutia na Pasienkoch...

STRETNUTIA,

KTORÉ SA NEKONALI

Aj prvá zahraničná cesta tretej Mečiarovej vlády dokázala, že vedenie NATO je ochotné komunikovať s reprezentáciou krajiny bez predsudkov a zaujatosti - premiéra, podpredsedu vlády pre integráciu, ministra obrany a ministra zahraničných vecí prijal generálny tajomník NATO Willy Claes, ktorý privítal, že delegácia tak jednoznačne deklaruje záujem Slovenska o členstvo v NATO. Reči pána Mečiara hlboko zapôsobili aj na belgického premiéra Dehaena, ktorý po stretnutí vyhlásil: "Nikdy som nepochyboval o vôli SR vstúpiť do integračných štruktúr a tí, ktorí o tom pochybovali, boli dnes jasne presvedčení, že Slovensko si vybralo vstup do Európskej únie a do NATO." Šéf slovenskej diplomacie Juraj Schenk po návrate z Bruselu tvrdil, že návšteva splnila svoj účel, lebo všetkým dokázala, že pozícia Slovenska pri začleňovaní do aliancie a únie nie je o nič horšia ako pozícia Česka, Poľska a Maďarska. Lenže o niekoľko mesiacov to už nebola pravda...

Problém však nebol v tom, žeby západné krajiny náhle voči Slovensku stratili dobrú vôľu, ale v inom - vláda krajiny totiž pestovala politiku, ktorú ani pri najlepšej vôli nemienili tolerovať. Predseda slovenského kabinetu, ktorý mohol spôsobiť zmenu ich zdržanlivého a odmietavého postoja len zmenou svojej politiky, na to išiel iným spôsobom - snažil sa vymôcť si osobné stretnutia s najvplyvnejšími politikmi najvplyvnejších krajín. Helmut Kohl a Bill Clinton však na to nepristúpili, ani keď ich o to žiadal veľmi nedôstojným spôsobom.

V novembri 1995, keď bol na konferencii v Berlíne, Vladimír Mečiar nemeckého prezidenta Romana Herzoga požiadal, aby mu sprostredkoval stretnutie so šéfom výkonnej moci SRN. A počul odpoveď, že prezident síce kancelárovi prikázať nemôže, ale že urobí, čo bude môcť... Lenže Helmut Kohl sa ani po intervencii hlavy štátu so slovenským premiérom nestretol. Podobne aj Bill Clinton ignoroval žiadosť, ktorú mu v mene premiéra tlmočil štátny tajomník Jozef Šesták. Predseda slovenskej vlády sa uchýlil k nevídanému ťahu - domáhal sa stretnutia priamo v gratulačnom telegrame, ktorý prezidentovi USA zaslal k jeho päťdesiatke. Všetka jeho námaha však vyšla nazmar. Neboli to však predsudky ani zaujatosť štátnikov Západu, ale práve politika tretej Mečiarovej vlády, ktorá izolovala premiéra od vplyvných politikov. Tak ako každý iný reprezentant štátu aj predseda vlády SR dostal svoju šancu, ale potom o ňu prišiel - ako každý, kto v strednej Európe na konci 20. storočia nerešpektuje zásady dobrého politického správania sa..

NÁVŠTEVY, O KTORÉ

NEBOL ZÁUJEM

Príbeh, ktorý zažil premiér vo vzťahu k aliancii, sa zopakoval aj v príbehu SR a Európskej únie. Podobne ako Česká republika, Rumunsko a Bulharsko aj Slovensko bez väčších ťažkostí dohodlo s úniou európsku dohodu o pridružení, ktorá začala platiť 1. februára 1995. Hans van den Broek vtedy osobne privítal Slovensko v spoločenstve krajín vyznávajúcom spoločné hodnoty a demokratické princípy: "Odteraz sme vzájomne zasvätení rovnakým princípom a rovnakému osudu - jednotnej Európe založenej na politickej a ekonomickej slobode."

Aj tretia Mečiarova vláda sa spočiatku tvárila, že princípy jednotnej Európy sú aj jej krédom. Veľmi jej na tom záležalo predovšetkým v júni 1995, keď do rúk francúzskeho ministra zahraničných vecí pána de Charette odovzdal premiér oficiálnu žiadosť SR o vstup do Európskej únie. V pripojenom memorande sa tvrdilo, že krajina spĺňa kodanské kritériá pre vstup - "demokratické inštitúcie sú pevne zakotvené a napriek rôznym politickým zmenám ústavný systém je stabilizovaný". Po návrate z Cannes usporiadala slovenská vláda veľkolepé stretnutie s veľvyslancami krajín únie. V slávnostnom príhovore premiér Mečiar veľmi ďakoval zhromaždeným diplomatickým zástupcom za to, že ich vlády "Slovenskej republike od vzniku štátu až dodnes prejavujú sympatie, uznanie a ochotu k spolupráci". Vladimír Mečiar nemal ani najmenšie výhrady k postoju únie voči Slovensku. Vzťahy hodnotil ako obojstranne vynikajúce. Na slávnosti okrem iného povedal: "Odovzdal som prihlášku do Európskej únie v mene Slovenskej republiky. Je to prihláška k zjednocujúcej sa Európe, prihláška k európskej integrácii, prihláška, ktorá zakladá aj nároky na vnútorné usporiadanie štátu." Práve spomenuté nároky na "vnútorné usporiadanie štátu", o ktorých hovoril predseda slovenskej vlády, sa potom stali kameňom úrazu - keď ich jeho kabinet odmietol rešpektovať, Európa reagovala demaršmi, rezolúciami a ďalšími diplomatickými zákrokmi...

Slovenský premiér vtedy obvinil úniu z toho, že sa k Slovensku správa oveľa horšie ako k ostatným kandidátom na integráciu. Šéf výkonnej moci bol na prejav kritického postoja taký alergický, že občas strácal čo i len chuť stretnúť sa s reprezentantmi Európskej komisie. Na začiatku februára 1996 pricestoval do Bratislavy komisár Hans van den Broek, no premiér, ktorý často kritizoval "slabú intenzitu dialógu medzi Slovenskom a EÚ", sa s ním nestretol - náhle totiž ochorel... Jeho nemoc trvala celé dva dni, lebo krátko po odchode diplomata do Bruselu si v plnom zdraví prevzal cenu Posol Slovenska, ktorú mu udelili čitatelia denníka Slovenská republika... Podobne, ale už bez predstierania nemoci, premiér postupoval i voči vysokému komisárovi Maxovi van der Stoelovi, s ktorým sa - pre jeho údajnú zaujatosť - odmietol stretnúť.

LŽI AŽ DO KONCA

Frekvencia návštev a diplomatický rang návštevníkov Slovenska sa postupne znižovali. Niektoré z rokovaní, ktoré sa predsa len uskutočnili, sa končili väčším či menším škandálom. Ako napríklad stretnutie s Madeleine Albrightovou, vtedajšou veľvyslankyňou USA pri OSN, v júli 1996. Na jej zmienku, že Spojené štáty si želajú, aby Slovensko bolo plne integrované v západnom spoločenstve, ale že členstvo v NATO nemôže byť darom, lebo si ho treba zaslúžiť, reagoval slovenský premiér tvrdením, že USA sa už s Ruskom dohodli, že Slovensko nebude prijaté do NATO... Madeleine Albrightová to okamžite dôrazne odmietla a výslovne zdôraznila, že žiadna taká dohoda pre USA nepripadá do úvahy. Po ôsmich mesiacoch, v marci 1997, sa však Vladimír Mečiar k téme vrátil - pre televíziu Markíza vyhlásil, že "súčasná ministerka zahraničných vecí Albrightová už počas návštevy v júli 1996 povedala, že Slovenská republika nebude v NATO", lebo sa tak USA dohodli s Ruskom... Americká strana vtedy považovala za potrebné vydať oficiálne vyhlásenie, že "USA neurobili žiadne rozhodnutie, koho podporovať pri uchádzaní sa o členstvo v NATO. Každý predstaviteľ USA, ktorý sa stretol s predstaviteľom slovenskej vlády v priebehu minulého roka, teda aj pani Albrightová, zastupovali toto stanovisko". Spojené štáty rozhodli o tom, ktoré krajiny podporia pri vstupe do aliancie, až 12. júna 1997 - predseda vlády SR urobil najviac pre to, aby medzi nimi Slovensko nebolo.

Na madridskom summite NATO, ktorý ponúkol členstvo trom krajinám Visegrádskej štvorky, slovenská vláda zverejnila vyhlásenie, v ktorom konštatovala: "Začlenenie našej krajiny do NATO v perspektíve považujeme za základnú otázku národno-štátneho záujmu..." Skutočnosť, že Mečiarova vláda zlyhala nie v nejakej okrajovej či inak zanedbateľnej otázke, ale práve v tom, o čom sama priznala, že je "základnou otázkou národno-štátneho záujmu SR", potom maskovala a popierala až do svojho úplného konca. Aj preto ju zahraničie prehliadalo.

Tretí Mečiarov kabinet vládol v období, keď krajiny aliancie a únie prijímali zásadné rozhodnutia. V tom čase mala osud Slovenska v rukách iba a len jeho reprezentácia. Závisel totiž výlučne od jej činov a postojov. Stačilo držať krok s Českou republikou, Poľskom a Maďarskom a krajina by dostala pozvanie do NATO i do skupiny štátov, s ktorými únia rokuje o pričlenení. Zlyhanie Mečiarovej garnitúry nebude ľahké napraviť, pretože akákoľvek zmena už nebude závisieť len od vnútorných pomerov v republike, ale predovšetkým od priorít aliancie a únie. Integračný osud Slovenska zásadne ovplyvní predovšetkým miera ochoty členských krajín NATO a EÚ podniknúť dodatočné kroky len preto, že Slovensko nesplnilo integračné kritériá vtedy, keď to bolo potrebné, ale až teraz, keď má novú vládu. Keďže rýchla integrácia už nezávisí iba od kabinetu pána Dzurindu, je to dôvod, aby vláda v záujme prijatia krajiny, urobila všetko, čo závisí len od nej. A čo najrýchlejšie.

MARIÁN LEŠKO