nal, aj napriek špinavým uliciam a rastu kriminality si však dokázal udržať neuveriteľnú popularitu. Stal sa totiž vášnivým oponentom ortodoxných teokratov a sľuboval neutralizovať vplyv skupiny extrémistov, ktorá sústreďuje v rukách obrovskú politickú moc. Milo takto získal sympatie ľavičiarov bez toho, aby zároveň strácal aj podporu sekulárnych stúpencov pravicového Likudu. Jeho vedenie si totiž poriadne uškodilo, keď podporilo zákaz dovozu lacného "non-kóšer" mäsa. Všetci totiž vieme, že guláš má v politike svoju nezastupiteľnú úlohu, všakže? Likud sklamal aj tých, ktorí chceli konečne zatočiť s ortodoxnou komunitou, unikajúcou povinnosti vojenskej služby. A tak sa 48-ročný Milo rozhodol založiť novú centristickú stranu ATID (Budúcnosť), ktorá sa chce postaviť proti extrémistickej náboženskej cenzúre. Dúfa zároveň, že získa aj pravicových "dezertérov" z kuchyne premiéra "Bibiho" Netanjahua a iné známe populárne osobnosti.
Milo nie je žiadny politický amatér, bol už v minulosti námestníkom ministra zahraničných vecí, ministrom životného prostredia a ministrom polície. Pokiaľ sa silueta predčasných volieb v Izraeli doteraz iba nejasne rysovala na obzore, vzájomné vzťahy potenciálnych spojencov zo Strany práce a Milovej ATID zostávali iba na hranici nezáväzného flirtu. Mila to veľmi netrápilo, dokonca mu vyhovovalo, že hviezda lídra Strany práce Ehuda Baraka veľmi nežiarila. Tento bývalý náčelník generálneho štábu je síce vysoko inteligentný a sčítaný muž, ale akosi mu chýba charizma a politická zručnosť. Veď za jeden a pol roka nezvládol poraziť vládu Natanjahua aj napriek rekordnej nezamestnanosti, provokáciám okolo výstavby sídliska v Har Choma, konzekvenciám afér tajnej služby Mossad a zmrazenému mierovému procesu. Pritom Bibiho vláda disponuje iba krehkou väčšinou jediného poslanca v 120-člennom Knessete!
Od smrti svojho bývalého šéfa Jicchaka Rabina Strana práce očividne kráča dolu kopcom. Ako teda zachrániť situáciu? Jej stratégovia vyhútali plán, na základe ktorého chceli spolu s Milom vytvoriť široký centristický blok. Veď na prahu tretieho tisícročia je už každému jasné, že ľavicová politika vychádza z módy a pravica už dávno nie je pravicou. Barak sa však pokúša získať tie isté známe osobnosti, s ktorými počítal aj Milo, a jeho strana pripravuje 100-dňový program, ktorý by prispôsobil imidž Strany práce meniacej sa tvári izraelskej spoločnosti. Ukradol teda nehorázne Barak a spol. Milovu myšlienku, že staré tradičné politické strany sú dnes mimo a že verejnosť je smädná po niečom novom, vhodnejšom pre dnešné časy? A čo na to Milo? Dostal infarkt? On sám nie, to skôr jeho sympatizanti. Primátor si totiž dal poriadny gól do vlastnej bránky v zápase s rabínami. A sekulárna spoločnosť sa spoliehala, že tento muž vyhrá za ňu rozohratý zápas!
Nepopulárni ortodoxní rabíni s monopolnou licenciou na sobáše sťažujú totiž všemožne život občanom Izraela, najmä prisťahovalcom z Ruska a Etiópie, ktorí vraj rovnako ako lacné mäso na guláš nie sú kóšer. Aj indickí Židia podľa nich nie sú celkom Židia. Vynútené fundamentalistické ceremónie znechuťujú zaľúbencov natoľko, že jeden zo štyroch párov si radšej odskočí na radnicu v cyperskej Nikózii alebo iba spíše kontrakt u advokáta. Milo vzbudil nadšenie, keď prisľúbil ťah proti svätuškárskym zákonom a ohlásil, že spojí manželstvo snúbencov Galit Lisserovej a Mira Asulína počas civilného obradu, a tak začne boj proti treokratickému vydieraniu. Brilantný nápad ako získať voličov! Ibaže... 9. septembra, deň pred udalosťou, ktorá medzičasom získala obrovskú publicitu, Milo - pravdepodobne na nátlak generálneho prokurátora - jednoducho vycúval, vraj aby zabránil anarchii. Novinár Zeef Chafets napísal: "V priebehu noci sa hrdina Tel Avivu - potenciálny premiér - premenil na "kecala", ktorý nedokáže ani zbaviť mesto pouličných mačiek. Mužovi, ktorý zlyhal aj v takej maličkosti, ako je dodržať svoje slovo neveste už skoro oblečenej vo svadobných šatách, sa už nedá dôverovať."
EDANA MARASH-BORSKÁ
(Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)
