Odjakživa som bol klaunom. Mám podozrenie, že som sa narodil ako klaun. Keď rozbalili krvavý balíček detského telíčka, zaškerila sa na nich maska klauna. Tá maska rástla so mnou. Tak som si na ňu zvykol, že mi nikdy ani len na um nezišlo zisťovať, aká je moja vlastná tvár. Prechádzal som z cirkusu do cirkusu,

z kabaretu do kabaretu, z varieté do varieté... To viete, klaun nemá veľa možností. Všade to bolo rovnaké. Všade ja a oni. Ja sám a ich veľa. Vykonával som svoje výstupy ako neradostné remeslo, ktoré ma nemohlo celkom uspokojiť. Klaun nemôže veľmi experimentovať. Znie to čudne, ale klaunovstvo je jedným z najkonzervatívnejších povolaní. Biznismeni a klauni sa rovnako inštinktívne vyhýbajú zmenám. Ľudia chcú mať istotu, že klaun bude smiešny, farebný, krikľavý

a hlúpy. Že ho párkrát niekto nakope do zadku, že mu niekto podloží nohu, že sa bude smiať i plakať zároveň. Po predstavení som sa vyparil. Nik sa nezaujíma, kam odchádza klaun po predstavení. Nebolo to nič moc. Nejaké kuchynské riady, nejaké postele, nejaké ženy, čo vedia variť praženicu v otlčenom kastróle. Po čase som zistil, že šminky sa stali mojou pokožkou, že starnú s tým, ako sa

scvrkáva moja koža. Tak som prežil storočia. Vždy ma niekto nakopol a ja som sa ocitol v inom priestore a inom čase. Roky zo mňa opadávali ako omietka zo starého múru. Odkedy som stratil poslednú štáciu, ostal som na ulici. Bol to čas Veľkého Krachu. Krachovali firmy, obchody, zoologické záhrady, a, pravdaže, cirkusy... Svoje výstupy na ulici som maskoval žobraním. Nevyrušoval som, nebol som otravný. Ľudia sa zastavovali, ale nenútil som ich, aby prerušili svoje vnútorné uvažovanie. Spomalili, uškrnuli sa, bezmyšlienkovite mi hodili päťdesiathaliernik. Lenže v poslednom čase sa niečo zmenilo. Zrazu som začal vytŕčať. Cítil som nepriateľstvo davu. V novinách sa objavilo niekoľko správ

o tom, ako chlapíci v klaunovských maskách prepadli banku. Ako nejaký šialenec preoblečený za klauna zabil dieťa. Rozbehol sa biznis s klaunami. Filmy,

v ktorých vystupovali klaunovské monštrá, mali vysokú návštevnosť. Knihy opisujúce šialených klaunov sa stali temnými bestsellermi. Nepriateľstvo okolo mňa sa začalo zhusťovať. To nebolo nepriateľstvo fotrov z nedeľňajších popoludní, ktorí by si radi kopli do zadku klauna. Bolo to mlčanlivé, sýte nepriateľstvo ľudí, ktorí majú strach. Raz budem kráčať tmavým podchodom. Oproti mne zo šera vyrastie postava. Viem, že ma zabije, keď ho vyplaším neopatrným pohybom. Vykročím k nemu.