Popri desaťročnom štúdiu spevu, hry na klavíri a základov kompozičnej techniky navštevovala rôzne experimentálne štúdiá v oblasti populárnej hudby. Po hosťovaní v rockovej skupine Demikát začala v roku 1984 spolupracovať s džezovým kvintetom Ladislava Gerhardta. V septembri 1987 vznikla jej sprievodná skupina Scat, ktorá o mesiac neskôr premiérovo vystúpila na Bratislavských jazzových dňoch. V roku 1989, keď sa jej (s manželom, hercom Štefanom Bučkom) narodila dcéra Andrea, obsadila 4. miesto v ankete časopisu Melodie v kategórii Talent roka. Na Malej scéne SND v roku 1990 účinkovala v predstavení Showmen v réžii Martina Hubu, Lasica a Satinský ju pravidelne pozývali do svojho programu To je ono v Štúdiu S. V roku 1991 spolupracovala s rakúskym orchestrom Top Sound a so Scatom vydala debutový album. O dva roky ju sprevádzala skupina A. Šebana, absolvovala koncerty v Anglicku a vyšiel jej druhý album. V roku 1994 získala cenu L. Martoníka za tvorbu a interpretáciu v oblasti džezovej hudby. Pred dvoma rokmi nahrala tretí album a práve vydáva nový - doplnený dátovou stopou, v poradí štvrtý a vo štvrtom vydavateľstve. Sólová diskografia: Harmony of Rain (Škvrna Records 1991), Blue Afternoon (Jumbo Records 1993), Mais que nada (Opus 1996), Adriena (Monitor/EMI 1998).

Nápady na piesne nového albumu Adriena, ktorý spolu s ďalším repertoárom predstaví speváčka Adriena Bartošová už zajtra o 19.00 h na koncerte v bratislavskom Divadle West, vznikali ako každé iné - väčšinou pri klavíri alebo aj počas jazdy autom. Vtedy jednoducho zastaví a sama si zapíše melódiu i harmóniu. Úvodnú z trinástich noviniek, Master of Passion, začala komponovať zhudobňovaním básne Jacka Kerouaca. Keď sa narastajúcej formy "zľakla", oslovila spolupracovníka Petra Suska, ktorý jej napísal väčšinu anglických textov. Približne každý druhý mesiac si našla zopár termínov v štúdiu a s partiou blízkych muzikantov nahrala svoju výpoveď.

Mám pocit, že vznikol pravdepodobne váš najlepší album - prinajmenšom najvyzretejší a najosobnejší. Čo spôsobilo takýto charakter?

"Prišlo to úplne náhodne. Pôvodne som plánovala iný projekt: viac džezový, extravagantný a pod takmer anonymným názvom Ariadne. Gitarista Juraj Burian, s ktorým spolupracujem, však začal mať veľa vlastnej práce, a tak som väčšinu materiálu musela dodať sama a oslovovať aj iných aranžérov. Myslím si, že mnohé pesničky vyjadrujú mňa samú. Nekonečná téma lásky sa v nich objavuje nielen ako láska k partnerovi, ale aj k dcérke či Bohu. To, čo som chcela povedať, je v mojej hudbe obsiahnuté. Oproti predchádzajúcemu CD má album komornejší charakter."

Zvukovo akoby sa vytvoril oblúk k vášmu debutu. Už na Harmony of Rain boli niektoré piesne, v dobrom zmysle slova, popové…

"Možno by som to nenazvala popom, hoci sú to naozaj veľmi jednoduché pesničky. Pozvala som si veľa kolegov a každý prispel svojimi aranžmánmi k dotvoreniu príjemnej atmosféry."

Nemyslel som to v zlom. Iba nad silným vnútorným nábojom cítiť pomerne jednoduchú melodickú linku, na ktorú sa potom nabaľujú bohaté vrstvy aranžmánov.

"V jednoduchosti je krása. A práve zaujímavé aranžmány, niekedy podfarbené etnoprvkami či ezoterikou, vytvárajú príjemnú a upokojujúcu atmosféru aj pri počúvaní. Po džeze takmer niet ani stopy, ale zato prevládajú rockové či až funkové rytmy. Možno ďalší album bude zasa džezový."

Viete charakterizovať, čo od vás čakajú poslucháči?

"Myslím si, že zmes posledných dvoch albumov, teda latinskoamerickej hudby a komorných piesní, je pre moje momentálne publikum najvďačnejšia. Vždy som príjemne prekvapená tým, že poslucháči nie sú iba mojej vekovej kategórie, ale prichádzajú mladší aj starší."

Váš spev zaujme dobrou a nerušivou angličtinou. Prečo si texty nepíšete sama a využívate iba formu sprostredkovateľa intímnej výpovede?

"Petrovi Suskovi som väčšinou predostrela témy veľmi presne a on ich vyjadril, ako som si predstavovala. Nemyslím si, že som dobrá angličtinárka, venovala som sa najmä štúdiu nemčiny. Trúfla som si iba na jediný text Somebody‘s Waiting for Me, o ktorom viem, že po profesionálnej stránke nie je bohvieaký, ale o to je v ňom vnútorná výpoveď závažnejšia. Na platni hosťovali aj iní textári. Z hudobníkov bol pri mne v štúdiu najčastejšie Juraj Burian, ktorý dozeral na dve tretiny skladieb, ďalej Martin Breznický, Pavol Kvassay, Martin Valihora a dvaja excelentní hostia - Juraj Tatár a Andrej Šeban."

Práve Šebanov skvelý príspevok Needfull Things sa z rámca projektu dosť vymyká…

"Skutočne vniesol do nahrávania inú atmosféru a je to odlišné. Andrej je nekompromisný človek a vyhranená osobnosť, s ním sa nedá konzultovať. Všetko, čo ponúkol, som zobrala. Samozrejme, že došlo k výmene názorov, ale veľmi konštruktívnej."

S novým repertoárom by ste si mohli trúfnuť na komorné koncerty.

"Nielen pre usporiadateľov je zrejme lepšie pripraviť si takýto program, ale aj ja mám rada komornú atmosféru v sálach pre, povedzme, 150 ľudí."

So skupinou Scat ste boli koncom 80. rokov priam kultom pódií. Kde ste hrali, tam sa muselo ísť. Je vaša cesta k divákom v súčasnosti rovnako ľahká?

"Vtedy sme prišli s niečím úplne novým. Veľa sme cvičili - aj v garážach, bolo to plodné obdobie. Teraz sú moji chlapci takí vyťažení a slávni, že cvičíme podstatne menej. Veľmi rada by som si opäť zahrala niečo z predchádzajúceho repertoáru, ale to by chcelo viac cvičiť. A poviem vám pravdu - zosúladiť termíny skúšok je zo všetkého, čo robím, asi najťažšie."

O slovenskej scéne sa zvykne hovoriť, že trpí nedostatkom speváčok…

"Myslím si, že ich je dosť. Osobne poznám aspoň päť-šesť. Hádam okrem Sone Horňákovej však neviem o žiadnej, ktorá by si sama tvorila a kvalitne ovládala hru na nejaký nástroj. Scéna je pestrá, skôr možností prezentovať sa je veľmi málo. Festivaly ako Čertovo kolo a Vokalíza, ktoré kedysi fungovali v Československu, tu chýbajú. Účinkovanie na nich, to boli vždy tie najlepšie chvíle. Keby som mala čas na manažérsku činnosť a dôležité kontakty, vymyslela by som festival, na ktorom by sa mohli prezentovať rôznorodé kapely. Bola by to scéna, kde sa nebude škatuľkovať podľa žánru, ale prvoradá bude kvalita. Tam by som rada vystupovala aj ja."

Nehovoríte to preto, že vás takisto s určitosťou nemožno štýlovo nikam zaradiť?

"Mne to tak vyhovuje. Robím hudbu, ktorá má teší. A dúfam, že nielen mňa." DALIBOR HLADÍK