"My vieme, ako to vnímali politické elity, teda politickí a kultúrni predstavitelia Slovákov. Tí vnímali nový štát ako veľké pozitívum, aktívne vystupovali za Československú republiku, podporovali túto myšlienku a samozrejme očakávali od nej, čo nemohli dostať v Uhorsku. Možnosť národného rozvoja, rozvoj školstva, kultúry, jazyka a zrejme aj určitú samosprávu v politickej oblasti. Ako to vnímali ostatní obyvatelia Slovenska, to je trošku zložitejšie a závisí to od toho, do akej miery bola úspešná národná agitácia, do akej miery sa slovenskej elite podarilo presvedčiť slovenských obyvateľov, že sú Slováci a že majú za slovenské požiadavky vystupovať aktívne. To bolo v rozličných regiónoch odlišné, odlišoval sa aj vidiek od miest, ktoré boli v značnej miere pomaďarčené. Je možné, že mnohí obyvatelia to vítali s rozpakmi či očakávaniami. Väčšina Slovákov tento štát akceptovala, neprotivila sa proti nemu, čo už je dosť charakteristické pre vtedajšie obdobie…"
Väčšina obyvateľov sa však neprotivila ani vtedy, keď sa tento štát rozpadol, dokonca dvakrát…
"Dá sa povedať, že sa tento postoj s nami v dejinách vlečie. Je možné, že mnohí občania ani vznik nového štátu nevnímali, až vtedy, keď sa stal realitou. Vieme, že ani Slováci v Martine ešte 30. októbra nevedeli, že už 28. októbra bola v Prahe vyhlásená Československá republika. Jednoduchšia je odpoveď na otázku, čo vznik nového štátu Slovákom priniesol: ČSR im priniesla takmer všetko, čo ako národná spoločnosť potrebovali. Vznikom Československa vlastne vzniklo Slovensko, pretože Slovensko pred rokom 1918 bolo skôr politickým termínom, predstavovalo krajinu medzi Tatrami a Dunajom, krajinu, kde žijú Slováci, ktorá nemala hranice, nebola na žiadnej mape a nejestvovala ani vo vedomí európskej spoločnosti. Vznikom Československa vzniklo Slovensko ako teritórium s konkrétnymi hranicami, ako politicko-administratívna jednotka, aj keď v rámci jedného štátneho celku. Vznikli podmienky na to, aby sa Slováci ako národ dotvorili, čo v Uhorsku nejestvovalo. Československá republika tieto podmienky vytvárala automaticky. Slovensko sa poslovenčilo vo veľmi krátkom čase. Slováci ďalej získali demokratický politický systém, všeobecné volebné právo, stali sa občanmi v pravom slova zmysle. Slovensko v krátkom čase vybudovalo celú svoju kultúrnu infraštruktúru, školstvo so slovenským vyučovacím jazykom a táto zásadná zmena sa udiala v priebehu niekoľkých rokov."
Pri vzniku Československa i jeho zániku v roku 1939 stálo niekoľko veľmocí, po druhej svetovej vojne sa obnovuje Československo aj zásluhou veľmocí, o udalostiach v Prahe sa neraz rozhodovalo v Moskve… Ako z tohto hľadiska vyzerá schopnosť občanov v českom i slovenskom priestore rozhodovať o svojom osude?
"Predovšetkým treba povedať, že možnosť a schopnosť rozhodovať o svojich osudoch je u malých národov značne limitovaná. Pri vzniku Československa rozhodnutie veľmocí znamenalo asi toľko, že dohodové veľmoci eliminovali vplyv Nemecka a Rakúsko-Uhorska, ktoré blokovali akúkoľvek možnosť národného rozvoja. Sily českého a slovenského národa nestačili na vznik nového štátu, museli prísť zmeny v medzinárodnej politike a tie priniesla vojna. Bez akceptácie veľmocí bolo ťažké uskutočniť nejakú zásadnú zmenu."
Po roku 1989 sa však rozhodlo v tomto priestore…
"To je vlastne jediný prípad. V strednej Európe nastalo veľmocenské vákuum, všemocný Sovietsky zväz svoj blok neudržal. Už za Gorbačova vedenie ZSSR odmietlo Brežnevovu doktrínu zasahovania do vnútorných vecí okolitých krajín. Vtedy sa nám zdalo, že je to málo, keď napríklad Gorbačov pri návšteve Československa neodsúdil zásah v roku 1968, ale iba povedal, že náš vnútorný vývoj je našou vlastnou vecou, oni doň zasahovať nebudú. Jednoducho mocenské ovládnutie strednej Európy Sovietskym zväzom stratilo na účinnosti a národy možno samy prekvapené sa ocitli pred neznámym priestorom, v úplne novej situácii. Či sa to dá vysvetliť ako nezvládnutie tejto situácie, to by som si netrúfal povedať. V dôsledku minulého vývoja možno vznikol vo vedomí občanov pocit, že sa všetko deje bez ich pričinenia a že nemôžu aktívne do týchto procesov vstupovať. A preto vlastne mlčky akceptovali nové skutočnosti. Aj keď väčšina občanov v Českej i Slovenskej republike bola proti rozdeleniu ČSFR, nepostavili sa proti rozdeleniu štátu a vnímali ho ako osudový krok odkiaľsi zhora."
V česko-slovenskom politickom priestore bol ustavične prítomný konflikt centralizmu a separatizmu, za vyše 70 rokov sa nepodarilo nájsť medzi nimi istú rovnováhu, a keď dospela situácia do bodu, že v oboch republikách stáli v čele subjekty, ktoré boli schopné dohodnúť sa iba na rozdelení, nešlo vlastne o logický výsledok historického vývoja?
"Štáty vznikajú a zanikajú, nie sú večné, napokon ani národy. V roku 1938 v čase mníchovskej krízy boli Slováci ochotní a odhodlaní počas mobilizácie brániť československý štát, lebo ho považovali za svoj. Počas druhej svetovej vojny bojovali za jeho obnovenie. Keďže väčšina Slovákov nechcela rozdelenie, to znamená, že považovala ČSFR za svoj štát."
Centralizmus a separatizmus ako výrazné tendencie, jedna česká a druhá slovenská, sprevádzajú celé dejiny Československa až do roku 1992, a v konečnom dôsledku neuspela ani jedna. Bolo možné vôbec nájsť isté riešenie medzi týmito extrémami?
"Celé dejiny Československa sú svojím spôsobom aj hľadaním riešenia jeho štátoprávneho usporiadania. Prakticky od Martinskej deklarácie sa nastoľuje otázka slovenskej autonómie, je však odmietnutá ako myšlienka škodlivá pre Slovensko a Slovákov. Tento problém sa vo vyhrotenej podobe prejavil už v roku 1919, keď Hlinka odišiel do Paríža na mierovú konferenciu a požadoval pre Slovákov autonómiu. Nebol to však jediný problém prvej Československej republiky, kde sa slovenská otázka stále dostávala do úzadia, hlavne od 30. rokov, lebo v popredí bola otázka nemecká, Nemcov bolo viac ako Slovákov a boli v úplne inom postavení. Kým Slováci v novom štáte získali, Nemci evidentne stratili zo svojich pozícií a stavali sa k štátu otvorene negativisticky a štát musel riešiť túto otázku ako prvoradú. To je aj odpoveď na otázku, či išlo o umelý útvar - každý štát je umelým útvarom. Dnes sa nám zdá, že idea národného štátu bola veľmi živá, na jej základe Československo aj vzniklo, ale táto idea existuje v Európe len od 19. storočia v súvislosti s vývojom európskeho nacionalizmu a vznikom národných štátov, s procesom zjednocovania Nemecka a Talianska… Avšak tam, kde bola táto idea rozdeľujúca, ako napríklad v Rakúsko-Uhorsku, už boli jej výsledky dosť rozpačité. Dve roviny, štátna organizácia a etnická organizácia, sa v tom čase v Európe spojili do jednej idey, ktorá už v dnešnej Európe nie je perspektívna."
Nie je paradoxom slovenských dejín, že skúsenosť s demokratickými tradíciami máme z prvej republiky a potom z krátkeho ponovembrového obdobia, teda zo štátu, s ktorým sme sa už dvakrát rozišli…?
"Môže to znieť ako paradox, avšak treba povedať, že skúsenosť s prvou republikou fakticky nemáme, ide len o sprostredkovanú formu, ktorá síce na nás pôsobí, ale nie je určujúca pre naše správanie. Niečo vieme o demokracii, volebnom práve, tolerancii, diskusii, ale my sme to nezažili. Väčšina slovenskej populácie žila iba v totalitných režimoch a po roku 1989 iba v období pokusov s demokraciou, lebo sa síce nastolili demokratické inštitúcie, ale demokracia znamená isté spôsoby správania a my sa celkom nevieme správať ako demokrati. Samotný fakt, že môžu vedľa seba tolerantne existovať rôzne názory, vyznania či sociálne skupiny, sme vlastne ešte nezažili, a preto sa s tým niekedy nevieme vyrovnať. Máme tradície boja za demokraciu, boja za slobodu, ale nie so samotným životom v demokracii. Tie skúsenosti nám chýbajú, a preto to, čo sa stalo po roku 1989, by som nespájal so štátnosťou. To môže byť náhoda, že sme sa rozišli so štátom, ktorý bol demokratický alebo mal demokratické tendencie, skôr by som to spájal so životnými skúsenosťami generácií."
RÓBERT KOTIAN,
PETER TÓTH
