Z čisto prozaických dôvodov sa nemohla minimálne dvojica zahraničných účastníkov Bratislavských jazzových dní Corgoň `98 sťažovať na technické zabezpečenie a organizačnú kvalitu 24. ročníka tohto prestížneho medzinárodného festivalu, ktorým od piatka do nedele žila Spoločenská sála Parku kultúry a oddychu. Americká formácia New York Voices, ktorá bola headlinerom prvého večera, priletela v piatok z Arménska a americký gitarista Charlie Hunter, záverečná hviezda sobotňajšieho koncertu, pricestoval do Bratislavy z Bulharska. "Máme také šťastie, že ani nemôžu byť žiadne problémy. Nikto z nich sa po predchádzajúcich zážitkoch nemohol sťažovať. Hunter dokonca hneď vo dverách povedal, že technické zázemie nie je síce stopercentné, ale je tristokrát lepšie ako v Bulharsku," povedal v sobotu pre SME Pavel Daněk, riaditeľ spoluusporiadateľskej agentúry Rock Pop. Vtedy už mal festival za sebou viac ako polovicu vystúpení, vrátane Daněkovho tajného favorita, juhoslovansko-maďarského huslistu Félixa Lajkóa. "Podstatné je, že zatiaľ sa moje želania splnili, všetci umelci sú tu a všetko funguje podľa harmonogramu. Každý splnil to, čo sme od neho očakávali a publikum na žánrovú rôznorodosť veľmi dobre reagovalo. Lajkó sa páčil takisto a som rád, že na džezovom festivale sú diváci schopní akceptovať aj nie typicky džezového muzikanta," pokračoval Daněk v priebežnom hodnotení podujatia pred nedeľným vyvrcholením.
V sále vypredanej tradičným osadenstvom, naladeným na atmosféru priateľských stretnutí, pohárov piva a najmä dobrej džezovej hudby, maratón odštartovala nitrianska skupina Poď jesť. Víťaz prehliadky Jazzové Vianoce `97, v príjemnom fusion sounde, sa ani na akcii širšieho významu nestratil. "Je dôležité, že aj amatérski hudobníci si našli v dramaturgii svoje miesto. Nebol to `trapas` a nikto to neodtrpel," známkuje Pavel Daněk. Zaujímavá dramaturgická rôznorodosť podľa jeho slov fungovala už prvý večer. "Džezáky musia byť taká správna zmes. Keby na nich, povedzme, hrali štyri vokálne kapely, tak sa ľudia po tretej zastrelia." Pri počúvaní kvarteta New York Voices, sprevádzaného francúzskym klaviristom, nemeckým bubeníkom a americkým basistom, to divákom nehrozilo. Hoci polnoc si vyžiadala svoju daň a zopár desiatok odchádzajúcich za zvukov čoraz jednotvárnejšieho vokálneho prejavu, zostaveného zo štandardov a nových úprav skladieb Paula Simona, rady sedadiel preriedilo. Počas predchádzajúcich produkcií bolo nabité. "Génius a blázon" v jednej osobe Félix Lajkó vyžaroval v etnickom mixe priam paganiniovsko-vargovskú vnútornú energiu a neváhal odopnúť si z huslí zvukový snímač, aby zišiel z javiska a nasadil strhujúco komornú formu unplugged. Undergroundová moderna britského saxofonistu Courtneyho Pina bola vášnivo podmaňujúca vo chvíľach, keď sa začal prechádzať v chodbičke hľadiska zdraviac tancujúcich divákov, aj keď spolu s vokalistkou - deliac hlasy podľa pohlavia - prizvali do spevu celý dav, a šokujúco experimentálna vtedy, keď na gramofónoch bez najmenšieho zaváhania čaroval svoje mixy DJ Pogo.
Úloha rozbiehača druhého večera pripadla brnianskemu gitaristovi Romanovi Pokornému, ktorý s kontrabasistom Petrom Dvorským a Jiřím Slavíčkom za bicími ponúkli distingvované muzicírovanie, navodzujúce (a vari i vyžadujúce) skôr komornú atmosféru. Viacnásobný laureát ceny Jazzový Kája prezentoval s výnimkou prídavku výlučne pôvodné skladby, v ktorých na pozadí (pre niektorých až príliš) úspornej rytmiky demonštroval širokú paletu gitarovej hry a oprávnenosť prívlastku "objav českej džezovej scény". Prvá erupcia vypukla v publiku však až po prvej prestávke. Rakúšan Wolfgang Puschnick nezostal nič dlžný svojej povesti nielen excelentného saxofonistu a flautistu, ale i baviča a experimentátora. S trúbkarom Herbertom Joosom "rozdúchali" bohatú zvukovú farebnosť a spolu s razantnou basou Achima Tanga a chvíľami až bigbítovo pôsobiacim bubeníkom Emilom Krištofom si aj vďaka žánrovej pestrosti veľmi rýchlo vynútili standing ovation. A hoci najortodoxnejších fanúšikov občas ovial aj dych iných než džezových pódií, pre mnohých to bol vrchol sobotňajšieho večera. Skladateľka a textárka, speváčka s hereckými skúsenosťami, Michele Hendricksová, dcéra slávneho otca Jona, ďalšia z radu amerických hviezdnych predstaviteliek vokálneho džezu, očarila rozmanitou komunikáciou s hudobnými inštrumentmi svojich kolegov. "Zdvojovanie", imitácia, dialóg s jednotlivými nástrojmi spolu so širokým repertoárovým spektrom, vrcholiaci prídavkom, ktorý by potešil aj folkrockovú dušu, nadchlo tak divákov, ako aj scatujúcu interpretku, ktorá takmer v každej skladbe nestačila ďakovať svojim spoluhráčom. Pravda, nie vždy je bežná takáto symbióza vysokej profesionality orchestra s podriadením sa speváckej dominante. Superlatívy rovnako patria Charliemu Hunterovi, americkému priekopníkovi gitarovej hry. Jeho hybridný nástroj s piatimi gitarovými a tromi basovými strunami mu samému umožnil hrať si základ basového partu a pritom virtuózne improvizovať na sólovej gitare. Spolu s bubeníkom Willardom Dysonom a vibrafonistom Monte Croftom, ktorý vizuálne neraz pôsobil v role lídra, dosiahol práve vďaka tejto výnimočnej gitare zvuk, presahujúci kapacitu trojčlenného zoskupenia. Pohľad na záver festivalu prinesieme zajtra.
DALIBOR HLADÍK,
ALEXANDER BALOGH
