"Odpočinutie večné daj im, Pane," nahlas opakuje modlitbu za mŕtvych skupinka pri kríži na ruskinovskom cintoríne v sobotu predpoludním. Vlastne - akýže cintorín. Iba strmé úbočie porastené šípovými kríkmi a uprostred neho prastará tuja, typický strom cintorínov. "V prvých rokoch po násilnom vysťahovaní sa naši rodičia potajomky vracali na pietne miesta, kým vojaci nezarovnali buldozérom cintoríny tak, že po hroboch neostalo ani pamiatky," hovorí Martin Pitoňák a zapaľuje sviečku pri kríži, kde sa už ôsmy rok stretávajú bývalí vysťahovalci. Na bývalom cintoríne ho osadilo Občianske združenie za obnovu obce Ruskinovce. Martin Pitoňák ako trinásťročný chlapec zažil tragédiu štyroch obcí v Levočských vrchoch - Ruskinoviec, Dvoriec, Blažova a Ľubických kúpeľov, keď v 52. roku vznikal v ich chotároch rozľahlý vojenský výcvikový priestor Javorina na cvičenie útvarov protivzdušnej obrany. "Svätá omša a po nej môj krst vraj boli poslednými obradmi v ruskinovskom kostole z 13. storočia," vybavuje si rozprávanie rodičov Anna Brčiaková. Finančná náhrada nestačila ani na opravu domov po nemeckých obyvateľoch, vysťahovaných z horného Spiša po vojne, ktoré štát ponúkol ľuďom z Levočských vrchov. "My, čo ešte žijeme, sa nevzdávame nádeje, že staré krivdy napraví nová vláda a parlament," hovorí za všetkých Martin Pitoňák, stojac na mieste zaniknutého rodičovského domu, kde stará lipa z bývalého ruskinovského námestia zhadzuje posledné listy. "Nežiadame zánik vojenského priestoru, ale obnovenie vlastníckych práv s právom hospodárenia," tvrdia vysťahovalci z Levočských vrchov, lebo tu, v pôde obrábanej rodičmi, stále cítia svoje korene.

MARIANA ALEXYOVÁ