Keď v Jarovniciach začína pršať a hrmením sa ohlasuje búrka, Anežka a Lucka Červeňákové, Darinka Ostrová, Peter Kukurica, Ivan Kaleja a desiatky ďalších detí v tunajšej rómskej osade zložia ruky k zúfalej a vždy rovnakej modlitbe - Bože, len nech zasa nie je tá veľká voda. Lucka má pri spomienke na povodeň spred troch mesiacov stále pred očami svojho strýka, muzikanta Červeňáka: "Aj jeho dom zaplavila voda a strýka odtiaľ zachránili. Ale dnu ostali jeho husle. Vrátil sa po ne a vtedy dom spadol. Voda ho odniesla. Aj s husľami. Viete, hrával tu, v osade, každý večer. Tak krásne, najmä vianočné piesne." Anežka nemôže vytrieť z pamäti obrovský kalný prúd, ktorý odnášal strýka so ženou a deťmi volajúcimi o pomoc. Ich ďalšie deti osireli. "Ostali celkom samy. Teraz sú u babky," povedala smutne Anežka. Darinka sa musela bezmocne dívať, ako vo vlnách zmizli jej štyri sestry. Aj Peter videl, ako sesternicu Žanetku unáša voda. Rómske dievčatko, ktoré v júli hľadelo na podobný desivý obraz - povodeň jej zabila matku, nehovorí vôbec nič. Mlčky stojí na chodbe jarovnickej základnej školy a v čiernych očkách má hlboký smútok. "Keď v noci vyjdeme v osade von, stále sa nám pri rieke niekto z mŕtvych ukáže. Volá od vody o pomoc. Nielen ja, my všetci tých utopených vidíme a počujeme volanie. Vtedy sa za nich znovu pomodlíme. Modlievame sa každý večer aj pri kríži v osade. A budeme sa aj v kostole, ktorý u nás čoskoro postavia," povedal Ivan Kaleja. Všetci Jarovničania hovoria i tri mesiace po povodni o inom jarovnickom kríži. Ten dal ľuďom, podľa ich mienky, už v nedeľu 19. júla o blížiacej sa smrteľnej pohrome varovné znamenie. "Ten kríž v obci sa odrazu zlomil v spodnej časti a spadol. Ľudia stále hovoria, že to bola predzvesť, lebo na druhý deň prišlo všetko to nešťastie," povedala jarovnická učiteľka Pavlína Baluchová. Učí rómske deti už 30 rokov. Pôsobí na škole, ktorú navštevuje vyše 600 výlučne rómskych žiakov. "Na našich žiakoch vidno, čo sa tu v lete stalo, najmä ak sú z tých rodín, kde boli obete. Deti nie sú také, aké bývali pred prázdninami. Všetky sa veľmi boja búrok a vody. Vtedy sa dajú dovedna a žiadajú, pani učiteľka, poďme domov. Ťažko sa z toho spamätávajú," povedala P. Baluchová. Vedno s riaditeľom školy Jozefom Bugnom ju stále rozhorčujú fámy o tom, že niektorí rómski rodičia boli pri povodni pasívni, a preto je spomedzi ich detí najviac obetí. "My Rómov poznáme, roky s nimi pracujeme, vieme, aký hlboký cit majú k svojim, najmä malým deťom, rómske matky. Vieme, aké stopy zanechala povodeň v ľuďoch. Mnohé deti sú stále utiahnuté, stiesnené. V osade sa pomoci s najväčším krikom dožadujú práve tí, ktorí utrpeli najmenej," vravia jarovnickí pedagógovia.
STRACH Z VODY
Keď v povodí Svinky začína pršať, trojročný Lukáš a dvojročný Tomáš Molčanovie bežia za mamou. Túlia sa k nej a nastrašení žiadajú odpovede na rovnaké otázky: "Mami, nepôjde zase taká veľká voda ako vtedy? Ako vtedy, keď nám vzala zo dvora aj našu loptu." Mladá mamička Monika Molčanová, ktorá koncom októbra čaká narodenie tretieho dieťatka, nežne tíši deti. Sama pritom prekonáva strach. Tobôž, keď je s deťmi v dome priam na brehu Svinky v Jarovniciach obyčajne sama, lebo manžel chodí pracovať do Čiech. "Aj vtedy v júli sme boli doma sami. Dívali sme sa na tú hrôzu z okna. Chlapci všetko videli. Dom, dvor, záhrada boli zaplavené a zanesené bahnom. Bojím sa, či to, čo som prežila v júli, nezanechá na dieťatku nejaké stopy. Som zo všetkého veľmi unavená, najradšej by som si sadla a už si poriadne oddýchla. Ale večne je toľko práce. Dom je už vymaľovaný, najväčšie škody sme odstránili. Lenže dlážka začala sadať. Bojíme sa, či predsa len nie je porušená aj statika. Stále tu žijem v strachu," povedala svetlovlasá Monika. V tej chvíli sa začína v Jarovniciach ďalší z častých tohtoročných dažďov. V dome vonia čerstvá maľovka, už sa dá vetrať. Donedávna sa nedalo - ľudia v domoch pri Svinke stále cítili nepríjemný zápach. Neďaleko v Buzinkayovie záhrade našli vojaci v nánosoch bahna postupne jedenásť mŕtvych tiel obetí pohromy, ktorá sa udiala v osudný pondelok - 20. júla podvečer.
NAJHORŠIE SÚ NOCI
Keď sa v Uzovských Pekľanoch ohlasuje búrka, 61-ročná Veronika Štofková sa zahľadí na Svinku, ktorá tečie popred dom. Aj teraz v októbri s manželom tŕpli, že potok po prudkých dažďoch už-už vystúpi z koryta. Štofkovci bývajú v dome, ktorého fotografia v júli obletela svet. "Po povodni ostala z domu iba zadná časť a nad izbami, ktoré odniesla voda, vydržala priam zázrakom visieť len strecha. S pomocou detí sa nám už podarilo dobudovať chýbajúcu časť domu, vnútri je však ešte stále veľa práce a peňazí nazvyš niet," posťažovala sa pani Veronika. Deprimujúci je pohľad na opustený dom naproti, z ktorého príval strhol a zabil susedu. "Najhoršie sú noci. Celé dni s manželom pracujeme do úmoru, ale vždy sa budím a hodiny potom nespím. Všetko mi znovu ožíva pred očami, počúvam hukot potoka a bojím sa, čo bude ďalej," povedala pani Veronika. Tak ako ona sa v noci v dome svojho brata budieva zo spánku aj ďalší obyvateľ Uzovských Peklian Jozef Poševka. Z jeho domu neostalo vôbec nič. Aj týždne po povodni mu za bezsenných nocí stúpa z hrude nahor do krku zadúšajúca hrča hrôzy, keď myslí na svoje deti Adrianu a Jožka. Ušli z rúcajúceho sa domu pod les v poslednej chvíli len s tým, čo mali na sebe. Ešteže v tom sychravom pekľanskom podvečere, plnom boľavých spomienok, počuť zo dvora od mladých Viazankovcov monotónne hučať miešačku na betón. V izbe, z ktorej po 20. júli chýbalo kusisko prednej steny, májú už aj akurátny stôl a stoličky. Vyššie v Renčišove padá do hustnúceho súmraku silný jesenný dážď. Teta z lúky pri Svinke náhlivo zaháňa kravky do maštale. Keď pod Bachurňou zahrmí a začne pršať, od júla vždy zapaľuje pri ikone sviečku - hromničku. "Modlím sa. Za všetkých, ktorých v lete zabila voda a stihlo nešťastie. Čo iné ostáva?"
Na jarovnickom cintoríne sú dva dlhé rady nových hrobov. Na niektorých skromných drevených krížoch sú i dve mená, lebo do nich pochovali s mamami aj ich utopené deti. Pochovali tu už takmer 50 obetí povodne, sedem ľudí z Jarovníc je ešte stále nezvestných. EVA BOMBOVÁ
