Keď budete mať chvíľu čas, zavediem vás tam. Rád by som vás vzal za ruku, šiel s vami po šuchotavom lístí a potom vám ukázal to miesto. Chcel by som sa tam vrátiť s niekým. Nie s niekým, s vami. So ženou, ktorá mi bude taká blízka, že jej budem môcť iba vykať. Ale aby som povedal celú pravdu, nerád by som tam išiel sám. Pretože dodnes neviem, či to bola neškodná halucinácia, sebaklam zo smútku a dažďa. Pretože prvý raz som tam bol celkom sám. Vlastne ani celkom presne neviem, kde to je. Viem len, že sa tam dá prísť, len ak má človek veľa času, ak nemá pred sebou nijaký cieľ, ak sa len tak potuluje životom. Potom vás, jedného dňa, päť minút pred súmrakom, nohy zavedú tam, kam zaviedli mňa. Zrazu som sa ocitol vo zvláštnom prítmí, z ktorého vystupovali kontúry neexistujúcich budov. Asfalt pod nohami nebadane prešiel do hrboľatej dlažby, akou sa vykladali starodávne námestíčka. Ulička bola slepá, aj keď tam nikde nebola značka s téčkom, ktorou sa označujú slepé ulice. Na konci nebolo nič. Iba ten múr. Bol to vysoký, hrubý múr, ktorý sa nedal obísť, na ktorý sa nedalo vyšplhať, pred ktorým sa dalo iba zastať a vrátiť sa. Alebo čakať, ako som to urobil ja. Stál som pred tým múrom a dlho sa naň pozeral. Bolo vidieť tehly, poctivo opracované a zapasované do seba, bolo vidieť úzke pásiky malty, ktorou sa

k sebe už raz navždy prilepili k sebe tehly. Na večnosť. Musela to byť stena domu, pretože na nej bolo vidieť ešte obrysy voľakedajšej strechy. Špicatej strechy, akú kreslia deti na výtvarnej výchove. Priložil som ucho k stene toho neexistujúceho domu. Počul som kroky. Najprv som myslel, že voľakto prichádza, so strachom som sa obzrel, ale slepá ulička bola prázdna. Kroky sa ozývali zdnuka, z múru. Nedalo sa tomu veriť a nedalo sa to prepočuť. Naozaj, dnu niekto chodil, pokašliaval, vzdychal, fučal, dokonca som rozoznal aj zvuk, ako keď sa vydychuje z úst dym z cigarety alebo fajky. Múr bol pevný a nepriehľadný, ale pred mojím vnútorným zrakom sa objavila malá izbička a v nej hojdacie kreslo,

v ktorom sedel starý muž. Poťahoval z fajky a vypúšťal kolieska dymu. V rohu bolo malé akvárium a v ňom jediná rybička, štíhla a ostrá ako žiletka.

Plameň sviečky na stole bol ako namaľovaný a voňal po sušených jabĺčkach. Vedel som, že starý muž vie neuveriteľné množstvo príbehov, ktoré by utíšili môj smäd. Že vie odpovede na všetky otázky, ktoré som nezodpovedané ukladal do seba. Že ak by som chcel vojsť, bolo by to veľmi jednoduché. Stačilo by pritlačiť ruku na hrubý múr a ocitol by som sa dnuká. Zaváhal som. Ba čo viac, ušiel som odtiaľ. Pretože, ak sa raz vrátim, chcem sa vrátiť práve s vami. Viem, že je tam miesto pre troch: pre starého pána, pre mňa a pre vás, aj keď vás nepoznám. Ale dúfam, že ak raz natiahnem ruku do tmy, dotknete sa jej a vykročíte so mnou.