"Byť Srbom v týchto časoch nie je vôbec príjemné," vyznáva sa na stránkach amerického Newsweeku srbský novinár Zoran Cirjakovič. "Keď sa odvážim za hranice svojej zmenšujúcej sa vlasti, hľadím do zeme. Pred niekoľkými mesiacmi sme s priateľom navštívili Mali. Keď ostatní turisti odhalili našu národnosť, stali sme sa hlavnou atrakciou. `Nemali by ste byť doma, vyháňať moslimov z ich domovov a bombardovať dediny?` pýtali sa nás. Keď sme ešte boli Juhoslovania, vítali nás na oboch stranách železnej opony. Ako Srbi sme sa stali nežiaducimi. Odmietli ma na veľvyslanectvách Malajzie, Iránu, Guatemaly a Nórska. Je pre nás takmer nemožné vycestovať kamkoľvek do západnej Európy. Považujú nás za veľvyslancov netolerancie a etnických čistiek. Prv, ako sa so mnou spriatelí nejaký cudzinec, musím mu dokázať, že nie som hrdlorez. Keď moji vzdialení príbuzní, bosnianski Srbi, zabrali Srebrenicu, bol som v Tangeri. Pobúrenie voči Srbom bolo veľmi silné a najhoršie bolo, že som súhlasil s kritikou zo strany Arabov. Aj tak je ťažké uniknúť biľagu kolektívnej viny. Takže v Maroku som predstieral, že som Bulhar. To sa však skončilo, keď sa reč stočila na futbal. Bulharský tím tu všade poznajú a ja som ani nepoznal mená jeho hráčov, takže som sa rozhodol tváriť ako Chorvát. Dvere máme otvorené ešte tak v Líbyi alebo v Iraku. Odporcovia medzinárodných sankcií držia spolu. V Grécku mnohí naši ortodoxní bratia urobili Miloševiča akýmsi čestným patriarchom a vojnového zločinca Ratka Mladiča svätcom. Každý, s kým som sa tam stretol, sa sťažoval, že nie sme na moslimov dosť tvrdí. Počúvať ich reči? To radšej zostať doma. No domov sa zhoršuje s každou novou násilnosťou. Premýšľam, z koľkých mojich dávnych priateľov sa stali zúriví nacionalisti, a cítim sa ako cudzinec vo vlastnej krajine. Miloševič presvedčil väčšinu z nás, že ak človek nie je nacionalista, je zradca. Tak ma teraz volajú, keď vkročím do niektorej kaviarne v Belehrade. Starí známi ma vítajú so sklamaním na tvárach: `Ach, ty ešte žiješ?` V tej chvíli mám chuť pustiť sa k hraniciam. V zahraničí aspoň chápem, prečo na mňa ľudia ukazujú prstom ako na vraha." (jk)