Žiadny štát nepotrebuje tak naliehavo ministra zahraničných vecí ako Izrael, napísal pred časom denník Jerusalem Post. Toto kreslo, na ktorom leží ťarcha práce potrebnej z hľadiska pokojných vzťahov s arabskými susedmi, bolo predsa voľné od januára, keď z neho David Levy po sporoch s premiérom Benjaminom Netanjahuom odstúpil. Okrem rozpočtu bol jedným z dôvodov na jeho predčasný odchod z vlády aj fakt, že Netanjahu sa snažil riadiť všetky zahraničnopolitické záležitosti z vlastného úradu a šéfa diplomacie o tom často zabúdal informovať. Po Levyho odchode prevzal premiér rezort zahraničných vecí plne do svojich rúk a táto situácia mu vyhovovala až do chvíle, keď sa začal blížiť dátum summitu v USA, na ktorom má, podľa všetkého, Izrael dať súhlas na ďalší územný ústupok v prospech Palestínčanov. Keď Netanjahu svoj kabinet informoval o chystanom summite s palestínskym prezidentom Jásirom Arafatom a šéfom Bieleho domu Billom Clintonom, členovia koalície z Národnej náboženskej strany (NPR) mu dali jednoznačne najavo, že ak sa v istých otázkach podriadi tlaku a "daruje" Palestínčanom územie výmenou za prázdne sľuby, ostane bez ministrov. Pre premiéra bude veľmi ťažké uzavrieť dohodu, ktorá uspokojí predstaviteľov NPR, kedysi dôrazných odporcov akýchkoľvek územných ústupkov. Rozhodol sa preto, že si do USA zoberie so sebou posilu, Ariela Šarona s povesťou jedného z najradikálnejších politikov, v osobe nového šéfa diplimacie. Nikoho radikálnejšieho ako Šarona, ktorý prešiel všetkými vojnami Izraela s arabskými susedmi, a za vedenie vojny proti Libanonu v roku 1983 z pozície ministra obrany bol nepriamo uznaný zodpovedným z masakier stoviek civilistov izraelským súdom, premiér vybrať nemohol. Šaron sám sa už dlhšie dožadoval väčšej úlohy v mierovom procese. V roku 1996, keď sa formovala Netanjahuova vláda, bolo jeho vymenovanie do funkcie šéfa diplomacie nepriechodné a spory o jeho osobu zdržali vymenovanie novej vlády. Vtedy sa do kabinetu dostal vďaka tomu, že pre neho Netanjahu vytvoril nový ministerský post národnej infraštruktúry. Jeho pôsobenie vo funkcii šéfa diplomacie dáva istú nádej, že prípadné rozhodnutia, prijaté v ďalšom mierovom procese, budú akceptovateľné aj odporcami akýchkoľvek ústupkov a kompromisných riešení, samozrejme, ak Šaron niekedy na nejaké pristúpi.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ