Ja si síce komunizmus nepamätám, ale myslím si, že bol strašný. Vidím ho v ľuďoch. Počas uplynulých rokov Slovensko zabudlo na odkaz a myšlienku novembra `89. Nechalo sa zlákať hulákajúcim chlapom, ktorý, čo nedal, to sľúbil a všetkých nás hodil späť do čias pred novembrom `89. "Na Slovensku je to tak. To, čo vravím a robím, iba to je demokracia, tá naša, slovenská..." vravieval On. A najhoršie na tom je, že väčšina mu verila. Na úkor našej slobody nám dal pocit imaginárnej istoty. Presne ako pred novembrom. Vtedy

tiež slovenský človek nemal slobodu, ale istoty. Dnes, keď sa istoty začali rúcať, zrútil sa i LenOn. Plní nadšenia sme dali ústavnú väčšinu jeho oponentom. Ale prečo? Tí, čo si nepamätáme komunizmus, preto, že dúfame, že tu bude konečne sloboda, no naši rodičia a prarodičia zasa preto, že im sľúbili, že bude dobre alebo prinajmenšom lepšie. Stále to isté hľadanie istôt, stále ten istý vzorec myslenia, rozhodovania. Len aby bolo dobre. A všetci čakajú, že to zariadia tí, ktorých sme volili. Nie, tak to bolo v minulosti, aby naše záležitosti zariaďovali oni. To môžeme iba my sami a pokiaľ to nepochopí 99,99 percenta národa, ľahko sa môže stať, že príde ďalší krikľúň a znovu nás hodí späť. Ten vzorec myslenia, ktorý do myslí našich rodičov a prarodičov vytetoval komunizmus, vidím v každom človeku nad tridsať. Tentoraz veru neplatí delenie na koaličných a opozičných. Jednoducho, myslia tak všetci. Lebo komunizmus iné myslenie nepripúšťal. Dnes máme šancu žiť konečne slobodne. Budúca vláda sa o nás nebude starať, iba vytvorí podmienky, aby sme sa my mohli starať sami o seba. Bude na nás, čo v týchto podmienkach dokážeme. My musíme začať budovať demokraciu. A od základov. Nedá sa to však spôsobom myslenia, ktorý do mnohých vštepil komunizmus. VERONIKA GAJDOVÁ,

Bratislava