Z núdze cnosť si urobili v bratislavskom divadle Astorka-Korzo `90. Hoci by sa mohlo zdať, že súbor s výrazným renomé, ktorý iba pred niekoľkými dňami v Nitre na výročných divadelných oceneniach sezóny znova suverénne triumfoval, by nemal mať žiadne problémy a do novej sezóny veľkolepo vpláva s novým titulom, opak je pravdou. Aj na prestížnu divadelnú scénu doľahli dôsledky "geniálneho" ministrovania nielen ministerstva kultúry, ale celej vlády. Na naštudovanie novej hry v tomto roku jednoducho niet peňazí. No aby si v Astorke nepohnevali svoje vyhranené a "namlsané" publikum, predsa len sa tu "upieklo" niečo nové. Z projektu Namiesto premiéry by sa mal stať cyklus pravidelných mesačných stretnutí, na ktorých budú herci formou scénického čítania predstavovať doteraz neinscenované hry našich autorov alebo nové preklady na Slovensku doposiaľ neuvádzaných zahraničných dramatikov. Otcom myšlienky sa stal režisér Juraj Nvota a niet divu, že prvým takýmto netradičným stretnutím hercov Astorky so svojím publikom bola v piatok večer práve "čítačka" hry Ruda Slobodu Herečky idú do pekla, ktorého dve hry (Armagedon na Grbe, Macocha) Nvota už prijal za svoje a s úspechom v Astorke zrežíroval. "Herečky" ležali v divadle "v šuplíku" už vyše troch rokov, keď sem Sloboda doniesol hru, ktorú si doslova vyprosila Zita Furková a ktorú jej napísal priamo na telo: príbeh matky, ktorá má tri dcéry a každú od iného otca. S inscenáciou sa v divadle toľko hrali, až z nej vygenerovali celkom novú - Macocha, v ktorej však zostalo základné: vzťah matky a troch dcér. Hra Herečky idú do pekla si teda na rozdiel od Machochy počkala na svoju nie celkom tradičnú premiéru až do tohto piatku, keď ju herecký ansámbel Astorky vytiahol na svetlo sveta síce bez bulletinov, scény či kostýmov, ale so zvláštnym humorom, ktorý sa sem chtiac-nechtiac dostal. Účinkujúci počas predstavenia šuchotali scenármi v rukách, rozprávači a herci v jednej osobe si z nich navzájom čítali často "polopatistické" pokyny v zátvorkách, zďaleka nesedeli ani predpísané kostýmy. Hru navyše prerušovalo typicky chaotické, no strhujúce rozprávanie Ruda Slobodu na plátne za chrbtami hercov alebo pesničky v podaní Szidi Tóbias. Aj takúto "zoštíhlenú" premiéru s chybičkami krásy, no svojským nádychom a veľkým nasadením hercov však obecenstvo prijalo s vďakou. Atmosfére toho piatkového "Namiesto premiéry" navyše určite pomohlo, že duch Ruda Slobodu je už jednoducho nerozlučne spätý s priestormi Astorky a pomohol vyčariť k zaujímavému večeru ešte čosi navyše. Ako sa v Astorke vysporiadajú s ďalším večerom Namiesto premiéry, uvidí sa už v novembri. Určite pre divadlo nie je nič príjemné, ak niet financií na premiéry, no v Astorke túto núdzu dokázali celkom zaujímavo využiť.
ALEXANDRA TINKOVÁ
