Keď herec nahrá album piesní, vždy je to akési "podozrivé". Mnohí si tak vylepšujú dekreščendový imidž, iní v kŕči oznamujú svoju "žiarivosť". Prípad Mariána Geišberga, ktorého tvorivý a ľudský rozmer presiahol "dosky znamenajúce svet", je diametrálne odlišný. On iba prirodzeným spôsobom pridáva k záznamom svojej hereckej činnosti ďalší, na hudobnom nosiči, v podobe pätnástky kultivovaných piesní. Ich zrelosť presahuje kvality archívnych vín (napokon niektoré majú viac ako osemnásť rokov) najmä v textovej zložke. Od poetickej skratky k epickej šírke (očakáva sa zbierka Geišbergových poviedok) listuje autor témami divadelnými, pijáckymi, detskými, láskyplnými, odpúšťajúcimi, pokornými, vzdorovými, obrannými a inými. Melodické linky sú príbuzné s východiskami Bulata Okudžavu alebo Karla Kryla. (V pivnici má v sebe "zrnká tekutých pieskov"), hýria bluesovými prekvapeniami (výborná Tichá dohoda), hitovými ambíciami (Klamali), ale aj vzácnou originalitou (Namiesto teba, Nôžky mám v betóne), vkusnými kombináciami s recitatívmi (Stanica môjho vlaku, priatelia Radix a Raviak) alebo aranžérskymi oživeniami (Po meči a po praslici). Väčšina piesní je čisto autorských a Geišberg je do nich pekne "herecky položený". Jeho gitara s harmonikou sú nenásilní sprievodcovia donovanovského typu. Inštrumentálne ozvláštnenia obstarávajú najmä gitoraví hostia Robo a Peter Mankoveckí a Tomáš Valenta. Dva texty sú od Ivana Vojteka-Bélu (jeho druhá básnická zbierka vyjde pred Vianocami) a pekne zapadajú do celkovej koncepcie albumu. Čo je dosť podstatné na celkovom vyznení materiálu, ktorý má poslucháč možnosť "konzumovať"? Je to vzácne ľudská zbierka pesničiek, ktorá sa nehrá na to, na čo nemá, neakceptuje zbytočné prísady a drží sa normálne pri zemi. Hudobne nie je komplikovaná, ponáškami sa netají a jej chvíľami až šansónový charakter poskytuje priestor pre všetky vekové vrstvy poslucháčstva. Je tam Isaac Babel, Čechov aj Bunin. A k tomu niet čo dodať.

PAVEL MALOVIČ

(Autor je stálym spolupracovníkom SME)