Nevesta v bielej krinolíne sedí na dne hrdzavej asi desaťmetrovej loďky. Čln pláva bielym kaňonom priehradného jazera rieky Drin. Ženích, celý v čiernom, sa skláňa a zo dna loďky k nebu zdvíha samopal. Dávku počuť v ozvenách divokým údolím. Svadobčania pijú rakiju a mieria do hôr Tropoje na albánsko-kosovskom pomedzí.
Tropoje, južné predhorie Albánskych Álp, sa dnes stalo - hádam okrem severného Kaukazu - najväčším európskym arzenálom nelegálne držaných zbraní. V čase vlaňajšej anarchie v Albánsku bolo vykradnutých niekoľko vojenských skladov v krajine. Podľa odhadov pozorovateľov OSN ukradli asi 750 tisíc kusov zbraní. Oblasť severne od Drinu ležiaca priamo na hranici s Kosovom sa stala významným balkánskym obchodným centrom s muníciou a vojenským materiálom.
samopaly na predaj
Na ulici v Bajram-Curri, mestečku na úpätí hôr, sa pýtam Ahmeta, mladého Albánca v čiernych okuliaroch, ktorý tu so svojím ošumelým bavorákom robí taxikára, či by som si niekde mohol kúpiť samopal. "Nie je to žiadny problém. Koľko dáte?" pýta sa Ahmet. Vravím, že to závisí od toho, či to bude samopal ruský, čínsky alebo český. Nemôžem predsa prejaviť neznalosť takej základnej veci, akou je cena zbrane. "Ak chcete, môžete mať niečo novšie," tvrdí Ahmet. "Pre vás to bude lacné: za 250 dolárov." Po niekoľkých dňoch pobytu v horách zisťujem, že ma Ahmet chcel napáliť. Ešte vlani, niekoľko týždňov po vykradnutí vojenských skladísk, stál kalašnikov v Tropoje približne 15 amerických dolárov. S vypuknutím vojny v Kosove v tomto roku na jar ceny prudko stúpli až na 100 až 150 USD za jeden samopal, ale bez munície. V lete tohto roku stáli v dedinách v horských údoliach Mercedesy s otvorenými kuframi plnými zbraní, pričom vyvolávacia cena sa pohybovala okolo 350 DEM. Väčšinou však pri postupne klesajúcom záujme priekupníci predávali samopal aj za 150 až 200 nemeckých mariek. Rýchlo počítam: aj keby v Albánsku boli rozkradnuté zbrane len samopaly, to znamená len tie najlacnejšie ručné zbrane, potom by sa v tejto krajine, pri cene napríklad 200 dolárov za kus, pohyboval "tovar" v celkovej hodnote približne 150 miliónov amerických dolárov. Je to len skromný odhad, pretože rozkradnuté boli aj sklady munície a ťažšie zbrane, ako sú mínomety a granátomety.
Otvorená hranica
Najväčším trhom zbraní je vojna. Po začatí tohtoročných trestných operácií srbských jednotiek sa stala hlavným odberateľom vojenských arzenálov Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK). Podľa rôznych odhadov sa počet jej členov pohybuje od 5 do 10 tisíc mužov na území Kosova aj Albánska. Základný veliteľský zbor armády a jej stáli "profesionálni" bojovníci tvoria len zlomok tohto počtu, pravdepodobne len asi 10 percent celkového stavu gerilového vojska. Väčšina vojakov UCK sú bojovníci potenciálni, dedinčania, ktorí si kupujú alebo priamo dostávajú zbraň, aby mohli brániť svoj dom v prípade napadnutia. Hoci sa hranicu s Albánskom snažia kontrolovať z kosovskej strany juhoslovanské jednotky pohraničných vojsk, ktoré držia a často zamínovávajú hlavné prístupové cesty, je tu veľa cestičiek, ktorými na chrbtoch, na muliciach a na koňoch UCK dopravuje zbrane cez hory. Hranica Albánska s Kosovom je dlhá asi 140 kilometrov a zo strany Albánska prakticky vôbec nie je chránená. Podľa oficiálnych albánskych zdrojov je tu len 67 ozbrojených mužov, ktorých by pri troche dobrej vôle bolo možné považovať za pohraničníkov. Spravidla sú to dedinskí policajti, ktorí nemajú žiadnu moc ovplyvniť transport zbraní. Nemajú ani autá, ani spojovacie prostriedky a väčšinou ani vôľu vidieť, čo sa okolo nich deje.
Albánska armáda bola počas vlaňajšej anarchie rozložená a v súčasnosti má len približne
11 000 mužov, z toho asi 5000 vojakov z povolania. Vláda v Tirane sa od vlaňajších vzbúr niekoľko ráz pokúšala ponúknuť amnestiu tým, ktorí rozkradnuté zbrane vlastnia, ale bol to skutočne len chabý pokus. Vrátilo sa iba niekoľko starých poľovníckych pušiek. Armáda disponuje síce na severe krajiny dvoma delostreleckými jednotkami v sile asi 200 mužov, tie však nemajú ani potrebné rozkazy, ani snahu pohybom zbraní zabrániť. V Bajram-Curri síce uvidíte asi 500 metrov od námestia kasárne albánskej štátnej armády, tie však pripomínajú skôr zámok spiacej princeznej ako aktívne existujúcu riadnu armádu. Akékoľvek snahy odviesť na severe krajiny mladých mužov do armády sa skončili krachom. A tak jediný, kto má trochu prehľad o tom, čo sa na albánsko-kosovskej hranici deje, sú malé niekoľkočlenné skupiny Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Európskej únie, monitorujúce v Bajram-Curri, Kukese a Peshkopi. Jednu z hlavných trás, ktorou putujú zbrane na hranice, sme prešli autom. Z Tirany sme vyšli ráno o siedmej, popoludní o štvrtej sme boli v Bajram-Curri. Napriek politickým nepokojom posledných dní príslušníci špeciálnych jednotiek albánskeho ministerstva vnútra v čiernych maskách kontrolujú len vjazd do mesta a výjazd z neho. Na celej trase sme nezbadali žiadnu kontrolu.
Zbrane prúdia z Európy
Zbrane prúdiace ku kosovskej hranici preukázateľne nepochádzajú len z vykradnutých skladov. Albánsko má morské pobrežie dlhšie ako 300 kilometrov a dodávky zbraní prichádzajú do krajiny zvonku. Albánska vláda sa snaží ukázať, že chce podnikať kroky proti pašovaniu zbraní, ale v skutočnosti sa tak deje len zriedka.
Podľa skromných odhadov v súčasnosti žije v Európe a USA približne pol milióna Albáncov - prisťahovalcov, utečencov a zahraničných robotníkov. Tí posielajú domov peniaze a chudobné Albánsko, kde je priemerná mzda asi 32 USD za mesiac, žije v podstate zo zaslaných peňazí. Časť peňazí, ktoré Albánci zarobili v zahraničí, sústreďujú na "všeobecne prospešné účely". Mnoho Albáncov napríklad odovzdáva v Nemecku na účet exilovej kosovskej vlády premiéra Bujara Bukoshiho 3-percentnú daň. Kosovská tieňová vláda zdôrazňuje, že tieto prostriedky sú určené na zdravotníctvo a školstvo. Srbské oznamovacie prostriedky naopak tvrdia, že sú používané na nákup zbraní.
Niektoré európske štáty, vrátane Nemecka a Švédska, vyšetrujú, aké fondy na ich území môže UCK používať. V posledných týždňoch sa Švajčiarsko dostalo najďalej, zmrazilo už dva albánske účty v krajine. Tieto pokusy zamedziť vývozu zbraní do Kosova však narážajú na jednoduchý fakt - bankové prevody do Albánska sa prakticky nepoužívajú, a ak chce niekto kúpiť ukradnuté zbrane v Albánsku, dostáva peniaze v hotovosti.
bojovať do konca
Kraju Tropoje dala názov horská osada rovnakého mena, ktorá leží necelú míľu od kosovskej hranice. Nie je ťažké nájsť tu základne UCK. Nie je problém Tropoje navštíviť. Jednoducho si v Bajram-Curri prenajmete auto. Niektorí vodiči sa síce boja cestu, dlhú asi hodinu, absolvovať, pretože nechcú prísť o auto. Celý kraj je sužovaný ozbrojenými zlodejskými bandami.
Mal som šťastie, pretože do Tropoje z Bajram-Curri ma odviezli autom pracovníci misie OBSE. Presviedčali ma, že sa od vojakov UCK nič nedozviem, že sú veľmi nedôverčiví, nakoniec sme však vyštartovali. OBSE kontroluje výstavbu nového mosta cez jednu z riečok, ktorý je financovaný z humanitárnych prostriedkov. Preto s nami ide miestny policajt v civile. Vedúci misie mu dáva inštrukcie: "Ak budeme prepadnutí, prosím, nebráňte sa. Auto nám za to nestojí."
Prechádzali sme niekoľkými brodmi a rozbitou cestou sa džípom predierali dopredu. Zatiaľ čo OBSE kontroluje most, stretávam sa v Tropoje s niekoľkými dôstojníkmi UCK. Majú tu spolu tri základne. Niekedy sa o nich hovorí, že sú to výcvikové tábory pre partizánov. Ani jeden z dvoch, ktoré som videl, tomu nanesvedčuje. Mnoho objektov, vlastne obyčajných stodôl a senníkov v blízkosti jednoduchej horskej stavby, svedčí o tom, že sú to skôr prekladiská, resp. skladiská. Sú obohnané normálnym plotom, na mnohých miestach však riadne strážené. Všetci sú dobre oblečení do maskovacích uniforiem, na ramenách majú odznaky UCK a sú ozbrojení samopalmi. Nikde nevidno žiadnu ťažkú techniku, žiadne obrnené transportéry. Počet mužov na obidvoch základniach nepresahuje niekoľko desiatok. Pri obidvoch základniach je však zaparkovaných veľa áut zahraničných značiek, predovšetkým Mercedesov.
Najdôležitejšie bolo stretnutie s veliteľom, ktorý sa predstavil ako Daud. "Nie je to moje pravé meno, prepáčte," povedal veliteľ po nemecky. "Iste chápete - je vojna. Ale každý ma tu pozná pod týmto menom." Daud popiera, žeby jeho muži chodili na druhú stranu hranice. Jeho detailné znalosti Kosova sú však pozoruhodné. Sám z Kosova pochádza, pri "čistení" jeho dediny neďaleko mesta Peč mu zmizla 80-ročná matka. "Neviem, kde je," vraví Daud, "ale predpokladám, že sa dostala s mojím bratom do bezpečia do Prištiny." Daud je zarastený a má unavené oči. Má asi 50 rokov. Stále má nablízku pobočníka so samopalom.
"Prečo o nás vravia, že sme teroristi? Ja som napríklad strojný inžinier. Dlho som pracoval v Nemecku. Aký som ja terorista? Kde je Európa? Prečo necháva Albáncov zabíjať v Kosove? To, čo sa deje pár kilometrov odtiaľto, je genocída. Vyháňajú nás z domovov a dívajú sa na nás ako na podľudí." Daud potvrdzuje, že v horách na druhej strane je niekoľko tisíc utečencov. "Budeme bojovať až do konca. Čo nám aj iné zostáva, keď sa na nás Európa vykašľala. Pamätajte si, čo vám poviem: Miloševič je vrah. Nás, Albáncov, ale aj svojho vlastného národa."
Odchádzame z Tropoje. Rozdávam deťom čokoládu. Dvanásťroční chlapci majú na roztrhaných košeliach odznaky UCK a zdvíhajú prsty v tvare V.
PRE SME - JAROMÍR ŠTĚTINA,
agentúra EPICENTRUM,
Tropoje, Albánsko
