Dvanásťročná Nórka Sonja Henieová s účesom anjelika si v jazde pretkanej pádmi dodávala guráž úsmevným pokrikom „hopla“. Školáčka skončila posledná a získala si srdcia publika. Súperky sa zlostili, napríklad úradujúca majsterka sveta, Rakúšanka Plancková-Szabová u rozhodcov protestovala „s deťmi nesúťažím“.
O štyri roky Sonja Henieová vyhrala olympiádu vo švajčiarskom Sankt Moritzi. Jazdu bez pádu umocnila ženským pôvabom. Mladá dáma sa stala miláčikom sveta.
Potom triumfovala na OH 1932 v Lake Placide, 1936 v Garmisch-Partenkirchene, na desiatich majstrovstvách sveta (1927-1936), šiestich európskych šampionátoch (1931 - 1936). Všeobecne ju považujú za osnovateľku moderného spojenia pojmov kraso a korčuľovanie.
Drobná, 153 cm vysoká rodáčka z Osla, vtedy ešte Kristianie (narodená 8. apríla 1912) bola prvou hviezdou, ktorá sa dostala do Hollywoodu z ľadovej plochy. Zo športovcov poznal pred ňou kulisy najslávnejších ateliérov plavec John Weismüller, priemérový Tarzan.
Novátorka na ľade i v móde
Nórska blondínka s večným úsmevom a jamkami na lícach obrátila vývoj, hoci krasokorčuľovanie neobohatila o žiadny nový prvok. Aspoň nie taký, ktorý by si zaslúžil pomenovanie - Henie. Salchow, Rittberger a Lutz už svoje skoky vymysleli. Sonja priniesla do sveta piruet oveľa viac. Jazdila na ucelenú kompozíciu, premyslela krokové variácie a celistvý obraz podfarbila šarmom. Nórka bola prvou, ktorá zanechávala na ľade umelecký dojem.
Henieová tiež prelomila ortodoxné pravidlo povinného spoločenského oblečenia v korčuliarskej móde. Po porade s mamou usúdila, že je škoda skrývať pekné nôžky v dlhej sukni, ktorá beztak prekáža v jazde. Skrátila si ju ku kolenám. Pani Henieová vybrala pre dcéru úbory bez komornej tmavosti. „Paríž, v móde vždy o krok vpredu, užasol, keď sa krásna mladučká Sonja objavila v ľahkých bielych šatách splývajúcich s plochou, ktoré pôsobili ako neuveriteľne krásny, a preto i vzdialený prelud,“ píše v knihe Nekonečné stopy bruslí Češka Jarmila Šťastná-Königová.
Vzorom ruské primabaleríny
Malá Henieová začala s korčuľovaním ako šesťročná. Klzisko mala v záhrade, za domom sa lyžovala. Najradšej tancovala, čo v kariére doviedla do dokonalosti. Chcela sa vyrovnať veľkej ruskej primabaleríne Anne Pavlovovej. Pod jej vplyvom vzniklo nezabudnuteľné Nórkino korčuliarske dielo Umierajúca labuť, ktoré malo premiéru roku 1937 v Miláne ako vrchol revuálneho programu. Z umeleckého pohľadu by vraj aj dnes dostala šestku.
Tréningy severanky, ich náročnosť, sa podobali dnešným. Trvali osem hodín, potom chodili za žiačkou do rodiny učitelia. Otec Henie obchodoval vo veľkom s kožušinami, patril medzi vplyvných mužov krajiny. Nerozpakoval sa úradovať v rozhodcovskom zákulisí, hoci dcéra to potrebovala možno v začiatkoch. Veď mala iba jedenásť, keď sa stala majsterkou krajiny.
Ako Grieg, Ibsen, Nansen a Amundsen
Sonja sa slávou veľmi skoro vyrovnala v Škandinávii švédskej filmovej hviezde Grete Garbo. Nórsky kráľ Haakon, zanietený lyžiar, sa začal zúčastňovať na krasokorčuliarskych podujatiach. Populárnu krajanku prijímal v čestnej lóži a iba tak, z obdivu, jej posielal veľké kytice ružových klinčekov, ku ktorým prikladal povzbudzujúce listy. Henieovú vyznamenali rytierskym Radom svätého Olafa. Pred ňou tak ocenili iba skladateľa Griega, spisovateľa Ibsena a polárnikov Nansena a Amundsena.
Sonja zvládala dni tréningovej lopoty i športových vrcholov, život plný večierkov a cestovania s detskou ľahkosťou, neskôr elegantnou noblesou. Nemala hviezdne maniere, hoci jediný jej koníček bol riadne nákladný. Ak si na niečo urobila čas, tak na rýchle autá. So svojím Chryslerom vyhrala trojdňovú Štokholmskú rallye. Všetko robila dokonale.
V Henieovej období začali vznikať ľadové revue. To prinášalo nebezpečenstvo obvinení z profesionalizmu. Sonja bola prvá na rane. Po olympiáde 1932 v Lake Placide usporiadali Američania karnevaly na ľade, niečo na spôsob dnešných exhibícií. Keď Nórka odmietla vystúpenie v kanadskej Ottawe, organizátori rozšírili, že finančné podmienky jej otca sú aj na Ameriku príliš vysoké. Nakoniec sa všetko ututlalo, ale tieň pochybnosti zostal až do jej prechodu do Hollywood Ice Revue v roku 1936.
V Hollywoode
V mekke filmu si získala Henieová nesmiernu popularitu. Tvrdo sa však bránila neželanej publicite a chránila si súkromie. Obchádzali ju aféry, hoci bola trikrát vydatá. O manželstve s Američanom Winthropom Gardnerom sa vie tak málo, že v encyklopédiách je dátum svadby a rozvodu označený otáznikmi. Sobáš s Danom Toppingom mala v úzkom rodinnom kruhu v Chicagu, aj keď v rebríčku obľúbenosti zaraďovali Nórku hneď vedľa Clarka Gablea a Shirley Templeovú.
Henieová hrala dovedna v dvanástich filmoch. Priemérovo už roku 1936 ako krasokorčuliarka vo filme Jeden z miliónov. Korčuľovala až do roku 1960, v tejto úlohe vystupovala ešte aj vo filme z roku 1958 Hello, London.
Sonja Henieová, od roku 1941 americká občianka, mala nesporne obchodného ducha, pre Škandinávcov príznačného. Vynikala i ďalšou typickou vlastnosťou severanov - pracovitosťou. Pôsobila v revue, hrala vo filmoch, kde sa presadila ako dobrá komička. V televíznych šou patrila medzi najvychytenejšie, z dnešného pohľadu zabávačky. Iba účinkovanie v revue jej vynieslo neuveriteľných 50 miliónov dolárov.
Legendárna Nórka sa tretíkrát vydala v roku 1956 za krajana Nielsa Onstada, magnáta obchodujúceho s vlnou. Bolo to šťastné manželstvo až do konca.
Henieová zomrela pomerne mladá - 57-ročná. Celý život zdravím prekypujúca žena ochorela na leukémiu. Skonala v lietadle 12. októbra 1969, keď cestovala z Paríža do Osla na ošetrenie.
Keď navštívite prímestskú časť Osla Hovikodden, zaujme vás avantgardná budova citlivo zasadená do nórskej prírody. Park s množstvom sôch je miestom koncertov. Interiér patrí dielam moderného umenia a trofejí najznámejšej krasokorčuliarky všetkých čias. Komplex sa volá Henie Onstad Art Center.
PETER FUKATSCH
