Pred panelákom na sídlisku stál strom. Bol to chudorľavý, neduživý strom s nalomeným zdravím. Veterán, ktorého prevetrali kadejaké vetry. Stál tam ako ošúchaný symbol, ktorý už nikomu nič nehovoril. Miestni skíni doň už netriafali nože, miestni milenci už doň nevyrývali svoje monogramy. Nik si ho nevšímal. Možno preto, že nikomu za to nestál. Ale strom tam napriek všetkému stál a trval. Nechal sa opracovávať ročnými obdobiami, ako keby to boli študenti umeleckej školy, ktorí sa na ňom učia pracovať s prírodným materiálom. Trpel rozkvitanie i odkvitanie, akoby to boli detské choroby, ktoré treba prestáť. S kamennou tvárou pozoroval, ako okolo prechádzajú jar i leto, jeseň a zima, ako ho obžierajú húsenice, ako ho šteklia osy a včely, ako naňho dopadajú dažďové kvapky i vločky snehu. Bral to stoicky: s ľahostajnosťou stojaceho. A tak sa zasa raz dožil svojej jesene. Vedel, že jeseň je čas, keď znova, už po koľkýkrát príde o všetko. Stratí celé svoje imanie listov, zostane s holým zadkom, sám ako prst trčiaci do vetra. Vedel, že prichádza listopád, čas padania listov a strácania ilúzií. Ako unavený foter, ktorého vysilili nekonečné boje a bitky so svojimi nehodnými synmi, pozeral, ako ho jeden po druhom opúšťajú listy. Niektoré odchádzali nedočkavo, dychtivo, s divokosťou mladíkov, ktorí to už doma nemôžu vydržať. Púšťali sa strmhlav dolu, aby boli čím skôr na slobode. Iné listy sa zasa odhodlávali dlho a pomaly, pretože nemali dosť odvahy pustiť sa na vlastné krídla. Každý list však vedel, že keď sa teraz odtrhne, už nikdy sa nebude môcť vrátiť späť. A tak každý deň niekoľko listov opustilo otcovský strom, pretože tak to chodí vo svete stromov. Až tam zostal jeden, jediný, posledný list. Visel pri vrcholci a chvel sa: možno od strachu, možno od nedočkavosti. A možno od zvedavosti, čo ho čaká. A pretože tam bol sám a nechcelo sa mu rovnako, ako sa toho nemohol dočkať, urobil to, čo pred ním neurobil nijaký list. Spýtal sa samého stromu: Čo mám urobiť? Mám odísť alebo zostať? Strom sa od prekvapenia striasol. Potom zahrkal kostnatými konármi: Urob to, čo chceš a musíš. Ak to neurobíš, spravím to sám. Pretože každý syn musí opustiť svojho otca a každý list svoj strom. A možno to za nás vyrieši vietor tohto sveta: strasie ťa dolu a bude ťa unášať, kým ťa niekam neodhodí. Čo bude so mnou? znepokojil sa list. Neviem, odvetil strom. Možno sa znesieš dolu, prilepíš sa na sklo auta, ktoré parkuje podo mnou, alebo ostaneš na pneumatike, ktorá ťa rozdrví. Možno ťa zdvihne ruka dieťaťa, odnesie domov, vysuší a nalepí do zošita. Možno ťa zasklí mráz a budeš pod ľadom ako ryba. Možno ťa bude unášať vietor a dostaneš sa do takých diaľok, o ktorých ja iba tuším. Musíš sa pustiť, aby si sa dozvedel, čo bude s tebou. A posledný list opustil strom a nechal sa unášať vetrom tohto sveta. Toto bola rozprávka o liste, ale je to rozprávka aj o vás, moje dospelé deti, ktoré mi nepatríte o nič viacej než listy patria stromu.