ajúcej osamelosti muža, kto za týmito múrmi "pokojne pracoval". Jeľcin sa akosi stráca. Roky vystupoval ako suverénna patriarchálna autorita, ktorá sama najlepšie vie, čo je dobré pre Rusko. Od vypuknutia finančnej krízy 17. augusta sa objavuje na verejnosti sporadicky - namiesto neho sa ukazuje premiér Jevgenij Primakov, ktorý veľa nepokazí ani nenapraví. Ekonomický program novej vlády je stále záhadou, ale Rusi naň ani nie sú veľmi zvedaví.
Jeľcin sa v praxi vzdal časti svojich právomocí. Na jednom však stále trvá - zostane vo svojom úrade až do riadneho konca volebného obdobia v roku 2000. Ak si pripomenieme fakt, že súčasná ruská ústava je písaná Jeľcinovi priamo na telo, nebude jednoduché toto jeho rozhodnutie zvrátiť. Jeho odchod bol však jednou z vykričaných požiadaviek demonštrantov. Včera navrhol predseda Štátnej dumy, inak seriózne vystupujúci komunista Gennadij Selezňov, vypísanie referenda o Jeľcinovom odvolaní. Takáto otázka však podľa "jeľcinovskej" ústavy nemôže byť predmetom všeľudového hlasovania. Impeachment (ťažké obvinenie až odvolanie) prezidenta, o ktorom sa teraz veľa hovorí v súvislosti s Billom Clintonom, je predmetom pokusov aj v ruskej dume, predbežne však odsúdených na neúspech.
A tak sa aspoň donekonečna špekuluje o Jeľcinovom nástupcovi. Keďže Viktor Černomyrdin, ale aj mladý Boris Nemcov sa zrejme (nateraz) odpísali, keďže nesú zodpovednosť za nie príliš vydarenú ekonomickú reformu, do úvahy vraj pripadajú najmä dvaja. Gubernátor Krasnojarského kraja Alexander Lebeď a obľúbený starosta Moskvy Jurij Lužkov. Notoricky známy generál vo výslužbe pripomína starostlivého otca, na rozdiel od Jeľcina však otca mladého a energického, ktorý podrží národ v ťažkých chvíľach. To je typ, ktorý mnohých Rusov tradične priťahuje. Lužkov je obľubený predovšetkým u Moskovčanov a má podporu mnohých podnikateľov a bankárov. Vystupuje ako centristický populista a nedávno sa nechal v Londýne počuť, že sa mu páčia idey Tonyho Blaira a chce sa držať línie "medzi komunizmom a kapitalizmom". Zaujímavé je, že Ziuganovovi, ktorý takmer porazil Jeľcina pred dvoma rokmi, sa už až také výrazné šance nedávajú. Aj tento týždeň ukázal, že v Rusku nepanuje revolučná "červená" nálada. Rusko je apatické a rezignované. BAŠA JAVŮRKOVÁ
