Dejvické divadlo z Prahy, ktoré otváralo pondelkový festivalový deň, je a nie je na Divadelnej Nitre nováčikom. Sestra úzkosť, s ktorou vystúpili pred rokmi, urobila divadlu dobrý chýr. Odvtedy sa však súbor kompletne vymenil (z exdejvičanov je Divadlo Dlouhé), takže de facto bol tento ansámbel na nitrianskej prehliadke prvý raz. Revízor v naštudovaní Sergeja Fedotova mnohým pripomenul poetiku dávnych predstavení Činoherného klubu. Chýbalo mu však čosi, čo robilo predstavenia nadpriemernými. Hoci na následnej besede sa veľa teoretizovalo o mystike, improvizácii, ktoré mali robiť predstavenie nadštandardným, dianie na javisku bolo síce solídnym zinscenovaním Gogoľa, ktoré neurazí, ale ani ničím mimoriadnym neprekvapí. Navyše, prvej polovici chýbalo tempo, podľa tých, ktorí predstavenie videli na domácej scéne, vraj vinou iného priestoru, ktorý nitrianske uvedenie dosť poznačil.

Hoci bolo i zopár ľudí, ktorí predstavenie budapeštianskeho Kamaraszínház absolútne odmietlo, viac bolo uričte tých, pre ktorých naštudovanie Shakespearovho Kupca benátskeho Róbertom Alföldim (mimochodom, v Maďarsku tesne pred Nitrou oceneného cenou za najlepšiu réžiu a mužský herecký výkon pre Zoltána Rátotiho) bolo jedným z vrcholov prehliadky. Tak ako minulý rok jeho Čajka. Keďže sa režisér najbližšie chystá na Schillera, padla otázka, prečo zabúda na súčasnú drámu. Pripustil, že číta veľa textov dnešných dramatikov, no nachádza v nich vždy len jeden problém, nie škálu otázok, ktorú ponúkajú klasické diela. Navyše, zažartoval, pri žijúcich dramatikoch je riziko, že by zasahovali do koncepcie. Alföldi však dokáže čítať klasikov ako najsúčasnejších autorov. Jeho Kupec benátsky sa odohráva dnes, v čase videa, mobilov, biznisu. A predsa dám na to krk, že by Shakespeare neprotestoval. Žiadna lacná aktualizácia, divák si skôr s prekvapením uvedomí, že to všetko tam vlastne logicky je. Od homosexuálnej lásky Antonia a Bassania cez živočíšnu brutalitu, zvierací sex až po Shylockovu smrť, ktorá je bodkou za dôvtipným rozsudkom. Aj svorka bezcitných kresťanov , ktorí sa po smrti smradľavého žida bezducho zvíjajú v agresívnom tanci. Veď sa predsa nič nestalo, tancujeme. A agresívna hudba zaniká v dupáku čiernych čižiem… Na otázku, či mladý tvorca naozaj vidí ľudské spoločenstvo v takom nelichotivom svetle, odpovedal, že aj preto inscenoval svoju hru, aby ho takýto svet nakoniec naozaj neobklopoval. Aj záver pondelkovej noci bol silný. Študenti VŠMU priniesli do Nitry inscenáciu, vďaka ktorej sa stali objavom sezóny. Dokázali, že doska putovala do správnych rúk. V SME sa o ich predstavení, o tom, čo robí s ľuďmi moc, jedno či je to šľachtic, ľuptákovec, alebo intelektuál, písali viackrát. Takže len dopĺňame, že študenti v Nitre okrem výborných hereckých výkonov a strhujúceho naštudovania maďarského textu Na koho to slovo padne (réžia Peter Mankovecký) predviedli aj schopnosť okamžitého zareagovania. Keďže festivalový priestor bol väčší než domáci, keď protagonisti jeden za druhým utekajú z uzatvorenej miestnosti, aby sa v nej po chvíli ocitli znova a zistli, že úniku niet, vynikla dlhšia pauza, kedy by scéna celkom osirela. A tak jeden z chlapcov zaspieval. Už druhýkrát sa tak na festivale prebojoval na scénu Mečiarov televízny protestsong. Ak to tak pôjde ďalej, mohol by byť budúci rok horúcim kandidátom Dosiek na objav roka.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ