Afganci mi tvrdili, že to, čo práve sledujem, je afganská národná hra buzkaši. Vrava na ploche pred nami len veľmi málo pripomínala akékoľvek športové odvetvie. Bol to boj. Drsný a neľútostný. Rovnako divoký ako celý Afganistan. Kto raz uvidí buzkaši, má šancu pochopiť afganskú mentalitu lepšie, ako keď bude študovať dejiny a súčasnosť tejto krajiny v knižniciach.

Bitka o capa

Slovo buzkaši znamená v doslovnom preklade „ťahať capa“. Je to skutočne naťahovačka dvoch tímov o telo capa či teľaťa, ktoré rituálne podrezali a potom naložili do vody, aby čo najdlhšie vydržalo pohromade.

Buzkaši sa hrá na koňoch, ktoré sa do zápasu vtiahnu rovnako vášnivo ako jazdci. Zúrivo kopú do capa, aj do seba navzájom. Hryzú súperov, stavajú sa na zadné a vrhajú sa do masy s takou vervou, že ich jazdci často vôbec nemusia poháňať, ba práve naopak.

Pravidlá vraj má táto hra veľmi prísne. Vysvetľoval mi ich najmenej hodinu vyslúžilý účastník mnohých zápasov Abdulláh, ktorý mal tvár zjazvenú tak, akoby preletel hlavou dopredu skleneným výkladom. „Jazdci majú zakázané biť sa palicami, tie sú len na kone, nemali by sa strhávať zo sedla, ale aj tak to všetci robia.“ Svoju lekciu prerušoval výkrikmi nadšenia i hnevu, podľa toho, ako sa darilo jeho favoritovi - spojenému tímu z provincie Parwan a údolia Pandžšír. Tím mesta Kábul mal medzi divákmi viac priaznivcov. „Majú horšie kone, to po prvé, po druhé horalovia sú vždy o triedu lepší, majú to v krvi,“ hovorí Abdulláh.

Šport a popravy

Buzkaši sa na kábulský štadión vrátilo až po víťazstve Severnej aliancie nad hnutím Taliban. Štadión sa však viac ako športom preslávil úplne inými masovými akciami.

Nad hlavným vchodom ešte visia olympijské kruhy, ale na vnútornom schodišti sú už pozostatky Talibanu. Citáty z koránu nabádajú občanov na poslušnosť, pokoru a poriadok. O športe ani slovo. Talibovia neboli veľkými milovníkmi hier a zábav. Najskôr zakázali športovcom dresy. Museli hrať futbal, basketbal aj volejbal v tradičnom afganskom úbore, ktorý je síce pohodlný, ale hodí sa skôr na posedenie a pitie čaju, než na behanie či skákanie.

Niekoľko mesiacov po tom, ako sa talibovia ujali moci, jeden z najobľúbenejších športov - futbal - definitívne zakázali. Vraj nezodpovedal islamským tradíciám a podľa akejsi legendy niečo ako futbal hrali kedysi kacíri s hlavou veľaváženého moslimského učenca.

Buzkaši stihol rovnaký osud. Kábulský štadión začal slúžiť inej zábave. Zlodejom tu pre výstrahu pred zrakmi krvilačnej verejnosti amputovali ruky v zápästí. Ťažkých zločincov vešali.

Účasť občanov na popravách bola dobrovoľná. Tribúny však bývali plné. Málokto sa dnes prizná, že si zašiel na štadión ukojiť tie najnižšie pudy. Synovec bratranca môjho vodiča Chašim sa priznal za desať dolárov. „Robili to lekári a zlodeja vždy najskôr umŕtvili, takže necítil nič a ani sa nebránil,“ popisuje svojrázne divadlo. „Ľudia zakričali Allah akbar a potom to mohlo začať. Bol som tam len raz, zo zvedavosti. Všetci moji známi sa prišli pozrieť. Z tribúny nie sú vidieť žiadne detaily, takže to nebolo také strašné, ako sa ti zdá,“ vyhlásil na ospravedlnenie.

Zločinnosť klesla na minimum. Nekradlo sa, neprepadávalo, ani nevraždilo. Chašim krčí ramenami: „Ľudia sa jednoducho naozaj začali báť a radšej by umreli od hladu, než by niečo ukradli.“

Jazdci a ich kone

Na prvé stretnutie buzkaši od víťazstva nad Talibanom bol vstup voľný. Žien sa táto zábava netýka. Na štadión nesmeli, nesmú a ani v budúcnosti vládny program na obnovu ženských práv s ich účasťou na podobných akciách nepočíta.

Mesto sa na zápas tešilo od rána. Buzkaši sa konajú výhradne v deň pomenovaný cumak, čo je afganská nedeľa a náš piatok. Od rána sa k štadiónu schádzali jazdci na nádherných koňoch, preplietali sa v zápchach medzi autami, predvádzali, ako sa skvele vedia udržať v sedle a predbiehali pomalšie dopravné prostriedky, čo boli prakticky všetky drožky a autá.

Jeden štvornohý športovec stojí trikrát viac ako v Kábule obľúbená Toyota sedan. Okrem sily, vytrvalosti, rýchlosti a bojovnosti sa cení aj krása a treba priznať, že súťaže Miss world sú v porovnaní s touto prehliadkou slabým odvarom. Také ušľachtilé, vznešené a vysoké zvieratá je možno vidieť len na obrazoch.

To, čo predvádzajú jazdci, pôsobí podobne neskutočne. Zobrať zo zeme najmenej 30 kilogramov ťažké teľa či capa, v rýchlosti sa o neho preťahovať so súperom, obísť zástavku na druhej strane ihriska, pritom okolo seba biť hlava-nehlava a doniesť úlovok naspäť do stredu kruhu je výkon na prvý pohľad nadľudský. Napriek tomu sa to z času na čas niektorému z hráčov podarí.

Horalovia nakoniec zvíťazili 7:2. „Sú to najlepší jazdci na svete,“ hovorí Abdulláh a asi má pravdu. Visieť za jednu nohu v strmeni, medzi kopytami koní sa snažiť uchopiť telo capa a hlavou sa takmer dotýkať zeme by bolo ťažké aj bez toho, aby vás súperi kopali, bili prútmi alebo vášho koňa ťahali za chvost.

Vojaci a rozhodcovia

Ku koncu zápasu poľavili v pozornosti aj vojaci, ktorí starostlivo pri vchode skontrolovali každého návštevníka, či nemá náhodou pod dekou, ktorú majú v tomto ročnom období Afganci prehodenú cez ramená, skrytú bombu. Počas hry potom sledovali, či sa boj na ploche nemení na bitku na tribúnach.

Podobne upokojovali vášne na ihrisku aj rozhodcovia, ktorých však ku koncu už nikto neposlúchal a ich jedinou úlohou bolo zachrániť si život, keď jazdci a kone prestali rešpektovať hranice vyznačenej sutiny z kábulských rozvalín a preniesli hru medzi utekajúcich divákov. Rozhodcovia boli definitívne vylúčení z hry, kone sa do krvi pohrýzli a jazdci si skrášľovali už aj tak pokrčené tváre päsťami.

Dav jasal tentoraz oveľa viac než pri verejných popravách.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME