Ani neviem prečo. Ani neviem, prečo som si kúpil tú škatuľku zápaliek, hoci nefajčím a nepotreboval som ju. Možno to bolo preto, lebo bola na nej taká lákavá nálepka. V žltom poli červený nosorožec s nápisom The Rhinoceros a Safety Matches. Možno preto, lebo bola taká vlhká, fajčiarska jeseň, keď padajú listy a hlavy. Možno preto, lebo som si spomenul na dieťa, ktoré je stále vo mne

a ktoré sa ohňa rovnako bojí, ako je ním fascinovaná. Kúpil som si teda škatuľku zápaliek a bol som taký rozrušený, že som si ani nezobral mince, ktoré mi vydali. Vo vytržení som držal zápalkovú škatuľku v dlani a bál som sa ju otvoriť. Ako keď sa decko bojí, že zo škatuľky vyskočí čertík na pružine. Pohrkal som uväznenými zápalkami pri uchu a nemýlil som sa: znova sa ozval ten dávno zabudnutý zvuk, ktorý mi bol taký známy. Našiel som si v parku územie, ktoré na tú chvíľu patrilo iba mne, a rozhodol som sa. Otvoril som škatuľku so zápalkami. Vytiahol som štíhlu zápalku a škrtol ňou. Zápalka horela a ja som sa pozeral na jej plameň ako na čiusi smrť. Z dohárajúcej hlavičky, ktorá bola malá a sčernetá, stúpal pásik bieleho dymu, ktorý vytváral vo vzduchu slovo M - á - r - n - o - s - ť. Písmená sa roztrhali vo vzduchu a ja som tam stál v tichu, aké počuť iba po zhasnutí ohňa. Nedočkavými prstami som vytiahol ďalšiu zápalku a zažal ju. Možno to bolo tým, že sa stmievalo, možno tým, že plameň bol silnejší: zrazu som pred sebou videl rozsvietený čínsky lampión, ktorý sa vznášal v súmraku. Pod lampiónom stál starý Číňan a brada mu povievala vo vetre. Vietor z tej brady bol čoraz silnejší, až mi sfúkol zápalku. Vtedy som uvidel, že to, čo som pokladal za lampión, bola rozsvietená lampa, pod ktorou stál zametač lístia. Zapálil som druhú zápalku a v jej plameni som uvidel priesvitnú vzducholoď, ktorá pristála na októbrovú trávu. Vzducholoď sa hojdala nad zemou, pripútaná k nej iba pavúčím vláknom. Aká musela byť jemná a ľahučká, keď ju udržala pavúčia niť! Zápalka dohasínala a ja som s ľútosťou videl, ako sa vzducholoď rozpadáva na ničotu. Predo mnou stál práchnivý strom, žalostný a smiešny ako komediant, ktorý si jednu nohu zakrýva, aby viacej vyžobral. Vytiahol som zväzok zápaliek a všetky zapálil naraz jedným škrtnutím. Jednotlivé plamienky sa rozprskli na všetky strany a ja som mal malý vreckový ohňostroj. Bola to akási zápalková slávnosť, na ktorú ma ktosi pozval, ale netušil som kto. V malom altánku hrali štíhle ženy v čiernych šatách. V rukách držali sláčiky a namiesto strún prechádzali nimi po svojich vlasoch. Boli to najdlhšie vlasy, aké som kedy videl, ryšavé vlasy, ktoré sa končili až niekde v pekle. Hrdzovlasá hudba stíchla, ohňostroj dohorel, bolo po slávnosti. Chcel som zapáliť ďalšiu zápalku, ale škatuľka bola prázdna. A ja som už nikdy viac nenašiel tú malú trafiku, kde predávajú zápalkové škatuľky s červeným nosorožcom v žltom poli.