V minulých dňoch sme viac ako inokedy vnímali, že sme (konečne, po dlhom čase a navzdory všetkému) aj občania. Človek sám seba vníma všelijako: ako otca, zamestnanca, šéfa, brata, syna... Z času na čas je však nútený brať sa aj ako občan. Áno, hovorím o voľbách. V hlbokom socializme vznikla floskula "manifestačné voľby". Neznamenalo to nič iné, len že ušliapnutý človiečik musel ísť so strachom voliť tých, ktorých mu moc naservírovala. Tieto voľby boli tiež manifestačné, ale v inom zmysle: národ dal priam manifestačne najavo, že si chce a vie vybrať z viacerých alternatív. Ale ja ako spisovateľ prežívam túto situáciu aj inak než len občiansky. Už nevidím občanov, ale iba ľudí. Keby sme mali spisovateľa s pozorovacím talentom Balzaca, musel by sa vyžívať v ľudskej komédii, ktorá sa nám odohráva pred očami. Na jednej strane opúšťajú krysy potápajúcu sa loď. Toľko demisií a výpovedí už dávno nebolo, ako ich padne v týchto dňoch. Na druhej strane sa budú davy ľudí hlásiť do služby (a, pravdaže, do funkcií) novej garnitúre. Tisícky malých hajzlíkov budú mať pocit, že im patrí za niečo odmena, a budú mať poruke svoje zásluhy. Je to smutné, je to komické, je to ľudské. Z vyspelých občanov sa znova stávajú malí ľudkovia. Ale ten úžasný pocit, to sebavedomie, že mohutnú mašinériu moci dokážu poraziť iba slabí ľudia, ak sú, okrem iného, aj občanmi, by z nás nemali vyprchať.