Dovoľujem si Vám napísať, pretože v týchto dňoch sa mi stáva čosi nečakané: občas sa prichytím, že myslím na Vás. Neviem si to vysvetliť. Pokladám sa za človeka apolitického, to znamená, že sa o politiku zaujímam iba vtedy, ak ma

k tomu nútia okolnosti. Mám taký pocit, že v normálnom, civilizovanom svete by sa obyčajný občan, akým som ja, o politiku zaujímať ani nemal. Keď sa politika zaujíma o ľudí, ľudia sa nemusia zaujímať o politiku. Nie, to nie je ľahostajnosť voči veciam verejným. Povedzte mi však, či je to zdravé, aby sa človek, ktorý má svoj život, svoju prácu a ak chcete, svoje poslanie a zodpovednosť, musel zaoberať straníckymi záležitosťami, javmi, ktoré súvisia takpovediac s prevádzkou výkonu moci. Ja nemám na to čas, energiu a ani chuť. Ak som v posledných dňoch pomyslel na Vás, pán Kohl, bolo to v súvislosti s Vaším odchodom z politiky. Bez hanby sa priznávam, že neviem o Vás takmer nič. Neviem, s kým ste boli, proti komu, nezaujímal som sa o volebnú stratégiu Vašej strany. Viem len to, že ste roky a roky stáli na čele obrovského štátu a že to u Vás, napriek všetkým problémom, klapalo. A pretože Vaši voliči mali asi názor, že by to mohlo fungovať lepšie s inými, do ďalších rokov si Vás už nevybrali. A Vy ste zablahoželali tým, ktorí dostali viac hlasov, a rozlúčili ste sa spôsobom, ktorý sa nebojím označiť za majestátny. Ak ste pociťovali ľútosť, únavu, možno sklamanie a rozčarovanie a iné pocity, ktoré sú také ľudské, pochovali ste ich do seba. Nevystúpili ste pred celým národom s prejavom, v ktorom sa prelínala sebaľútosť, škodoradosť, nenávisť a vyhrážanie. Nespievali ste, nerobili ste trápne divadielko, nerobili ste si hanbu, nezosmiešnili ste sa. Odchádzate a môžete sa pozrieť na tú obrovskú robotu, ktorá je za Vami. Nerozdelili ste svoj národ, syna proti otcovi, suseda proti susedovi. Naopak: podarilo sa Vám spojiť dve krajiny do jednej. Hovorím: podarilo sa Vám, ale mohol by som napísať aj - vám. Pretože Vy ste pre mňa, pán Kohl, politikom 20. storočia. Typ štátnika, ktorý je osamelým vlkom, spasiteľom, vodcom, otcom národa, je, zdá sa, anachronizmom, ktorý skončil niekedy v minulom storočí. Takýto vodca sa až priveľmi často menil na diktátora. A hoci ste boli výrazná osobnosť, ktorá sa nedala prehliadnuť ani vizuálne, neboli ste na všetko sám. Nemuseli ste tvrdo pracovať 24 hodín denne, nemuseli ste sa domáhať súcitu svojich spoluobčanov, nemuseli ste sa nervovo rúcať od vyčerpania. Preto z Vás nikdy nebol osamelý khol v plote. Preto ste ani na konci Vašej cesty nemuseli zažívať trpké pocity opustenosti a zrady. A preto máte úctu aj takého politického diletanta, ako som ja. Daniel Hevier