Po nedávno vydaných básnickych zbierkach Petra Repku (Ze-lez-ni-ce, 1992; Priateľka púšť, 1996) sa čitateľ, najmä ten mladší, ktorý doteraz nelistoval Mladú tvorbu, môže bližšie zoznámiť s literárnymi reportážami jedného z predstaviteľov Osamelých bežcov, uverejnenými v knihe Vstaň a choď. Žáner literánej reportáže, dvojpólovosť prchavého a trvalého, umožňuje podľa môjho názoru Repkovi prekonávať čas a niekedy i hroziaci pátos chvíle. Na jednej strane teda autor zachytáva aktuálnu situáciu spred zhruba tridsiatich rokov a vydáva tak autentické svedectvo o pocitoch generácie, ktorá mi v provnaní s našou pripadá - napriek všetkému - prinajmenšom radostnejšia. Na strane druhej literárnosť týchto textov spočíva nielen v uvádzaní citátov iných autorov - paradoxne, aj kvôli Jeffersovi sa oplatilo prečítať si Repku - Všetky umenia strácajú na cene / v porovnaní s nahou realitou / bytostí idúcich za svojím životným / snažením / medzi živlami. (s. 131) - no predovšetkým v svojskom, nanajvýš subjektívnom a poetickom spracovaní: Vrany, ťažké vtáky v zimníkoch, postávajú. Nehybná voda Váhu nehlučne vzbĺkla žiarou slnka. Horiaca voda v šere pobrežných samôt bije do očí. (s. 107). Repka - novinár dokumentuje, kým Repka - básnik hľadá istoty; korene pod nohami a hviezdy nad hlavou. Nielen Repkovo zúfalstvo vyplývajúce z násilia doby prekryla čistá (v častiach o horolezcoch azda príliš idealistická) radosť zo života - na ceste, v jaskyni, v lese, na skale; šťastie - z blízkych, z kameňa, slnka, tmy a v neposlednom rade vyvierajúce z prepychového spoznania seba samého. Vstaň a choď je okrem iného knihou o hľadaní ľudskej prirodzenosti, o človeku, ktorý je stromom (Stromy nepáchajú samovraždy, lebo majú korene. - s. 73), a nie kyticou margarétok v benzíne (s. 127). MARTA SOUČKOVÁ

(Autorka je spolupracovníčka SME)