Padajú listy zo stromov a ja som pocítil silnú túžbu ísť sa pozrieť na to padanie. Vypadol som z bytu a šiel výťahom dolu. Skoro všetci musíme ísť dolu, ak sa chceme niekam dostať. Vošiel som do Parku Jediného Stromu. Park dostal svoje meno podľa toho, že tam bol už len jediný, posledný strom. Bol posledný, ale zato majestátny. Bol to Herkules medzi stromami, aj keď bol už starý a noha mu skamenela od toľkého státia. Do Parku som prišiel práve včas a zároveň neskoro. Organizovaní zametači v usporiadaných radoch zametali spadnuté lístie. V tej chvíli vyzeralo ako porozhadzované stránky testamentu, ktoré vypadli z dlane umierajúceho. Posledný strom bol už naložený na mohutnom ťahači a odvážali ho preč, ak niekde existuje cintorín mŕtvych stromov. So zvesenou hlavou som sa vrátil domov. V suteréne som otvoril poštovú schránku. Vypadli mi z nej prospekty, katalógy, letáky, sľuby... Predo mnou museli svoje poštové schránky otvoriť viacerí, pretože na zemi sa povaľovali desiatky papierov. Príroda sklamala, ale ľudská civilizácia je nezničiteľná, pomyslel som si. Vošiel som do bytu a posadil som sa k sebe. To znamená, do svojej pracovne, v ktorej som pracoval tak zriedkakedy. Moja pracovňa je strohá: samé knihy. Sedel som na stoličke, ktorá mi zničila chrbticu a pozeral som sa okolo seba. Topole vonku boli štíhle a zašpicatené ako štetce pripravené na maľovanie. Zvonku ku mne doliehalo ich šumenie. Vietor ohmatával ich koruny ako colník, ktorý prehľadáva pašeráka melanchólie. Odkiaľsi sa ku mne zniesol list. Dopadol rovno predo mňa, na môj pracovný stôl, na ktorom som pracoval tak zriedkakedy. Bol to list žltkastého papiera s vysádzanými písmenami. Stál na ňom kúsok nejakého príbehu, ktorý bol kedysi dávno pre niekoho taký dôležitý, že ho musel napísať. Odkiaľsi z police nado mnou musela vypadnúť stránka z knihy. Pozrel som sa na knižnicu. Niektoré knihy boli nepatrne roztvorené. Niekto cudzí by si to nebol všimol, ale ja som so svojimi knihami žil v mnohoročnom manželstve. Šum lístia zvonku silnel. Musel byť silný vietor, pretože šumenie bolo čoraz naliehavejšie. Vonku však bolo takmer bezvetrie. Vietor bol vnútri, v izbe. Knihy sa roztvárali ako oči čarodejníc omámené od horkého nápoja a vypadávali z nich stránky. Znášali sa na mňa, plavne sa spúšťali na moju hlavu, plecia, sadali mi pod nohy... Stál som po členky v literatúre, v príbehoch, ktoré boli kedysi dávno pre niekoho také dôležité, že ich museli napísať. Vesloval som tou záplavou potlačeného papiera. Zadúšalo to, ale keď som sa chcel nadýchnuť, zbadal som, že vdychujem drobné čierne písmená, rozmetanú sadzbu, ostrú ako drobnučká hrdza. Tušil som to celý život. Vedel som, že raz musí prísť jeseň aj do mojej knižnice. Že raz opŕchnu aj listy kníh, ktoré som mal. Posledný raz som sa nadýchol a v tej chvíli sa nado mnou zatvorila hladina písmen.