Dlhé roky sme v našich zemepisných šírkach a dĺžkach poznali Bulata Okudžavu (1924–1997) doslova a do písmena iba z počutia pololegálne sa šíriacich magnetofónových nahrávok melodických a meditatívnych piesní (dumiek či šansónov), recitovania básní a úryvkov próz. Jeho spievané texty, ktoré pripomínali staré ruské a cigánske romance, inokedy zasa akýsi špecifický folklór, boli nesmierne populárne vo vtedajšej "krajine Veľkého brata" najmä medzi študentmi a oslovovali každého, kto hľadal čosi naozaj iné, neobvyklé. Prozaickým pendantom posmutnelých piesňových sarkazmov sa stala autobiografická novela Ahoj, študent (1961) a neskôr Okudžavov prienik akoby eskamotérskeho charakteru medzi noblesných tvorcov historických románov (knihy ako Nebohý Avrosimov, 1969; Šipovove dobrodružstvá, 1975; dvojdielne Putovanie diletantov, 1976–78 alebo Dostaveníčko s Bonapartom, 1984). Okudžavove vystúpenia s gitarou zakladali tradíciu autorskej piesne a nadšenými propagátormi jeho tvorby (a najmä sprostredkovateľmi) boli moravskí pesničkári Jaromír Nohavica a Jiří Vondrák. Druhý menovaný je možno najvýraznejším a "najkompletnejším" obdivovateľom zosnulého majstra, čo ho akoby predurčilo vydať spomienkovú viacčlánkovú etudu. Literárny a hudobný prínos Bulata Okudžavu bol založený na akejsi samozrejmej skromnosti, nestrojenej a miestami až triviálnej básnivosti s neuveriteľným šarmom podania. On stelesňoval frázu dobrého zmyslu slova - v jednoduchosti je sila. Knižka neveľkého obsahu, ktorej podnetom boli dva jediné koncerty Okudžavu v tejto časti Európy (Brno a Praha 1995) a nečakaná smrť umelca, je akousi spomienkovou kolážou textov, fotografií, rozhovorov a poznámok ľudí, ktorí bližšie i vzdialenejšie Okudžavu a jeho prácu poznali, pracovali s jeho piesňovým a literárnym materiálom (Petr Ulrych, Jiří Černý, Jiří Suchý, Michael Janík, Štěpán Rak a i.). Je ale zároveň vzrušujúcim čítaním o mužovi, ktorý sa nikdy nevzdal svojej tváre a vzdoru moci, dychtil po živote a "v dobe nadvlády ľudí bez duše zostal skutočným človekom". A to sa dá povedať (možno) o máloktorom umelcovi našich čias. Dobrým doplnkom k tomuto čítaniu je Počúvanie piesní (vinylová platňa Písně, Supraphon 1979) a čítanie kvalitného výberu textov z minulosti vo vybraných monografiách (Kapela naděje, Odeon 1980 alebo Koně k nezkrocení, KPMH 1983). PAVEL MALOVIČ

(Autor je stálym spolupracovníkom SME)