PETER LINDBERGH (1944) - Narodil sa na poľsko-nemeckých hraniciach, jeho rodičia zahynuli počas 2. svetovej vojny. Po jej skončení odišiel so strýkom do západonemeckého mesta Duisburg. V pätnástich rokoch skončil so školskou docházkou, umýval okná a "sníval" svoje teenagerské sny. Ako 19-ročný sa presťahoval do švajčiarskeho Luzernu a neskôr do Berlína, kde sa prihlásil na štúdium kresby na vysokej škole výtvarných umení. Keďže nevyhovoval vládnucemu akademickému duchu, vyhodili ho a po potulkách Európou sa zastavil aj na farme vo francúzskom Arles, kde svojho času pôsobil aj V. van Gogh. V druhej polovici 60. rokov prišiel do nemeckého Düsseldorfu, kde navštevoval Krefeldovu umeleckú školu. Pod pseudonymom Sultan mal v düsseldorfskej galérii Denise Réné-HansMayer svoju prvú výstavu výtvarných objektov. V tom čase sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Astrid, s ktorou má troch synov: Benjamina, Jeremyho a Simona. V roku 1971 si kúpil svoj prvý fotoaparát a ako hovorí P. Lindbergh, "vtedy som si povedal, že sa stanem umelcom". Niekoľko rokov bol asistentom a neskôr spolupracovníkom známeho nemeckého fotografa H. Luxa. V roku 1978 mu nemecký časopis Stern publikoval prvú sériu módnych fotografií. Odvtedy sa jeho fotografie začali objavovať na titulných stránkach v najprestížnejších svetových časopisoch zaoberajúcich sa módou a dizajnom, ako sú Allure, Harper‘s Bazaar, Interview, Marie Claire, Vogue, Vanity Fair, Stern, Tatler, The New Yorker. Medzi portrétmi osobností na jeho fotografiách sa objavujú Ch. Ramplingová, A. Banderas, C. Deneuveová, I. Rosselliniová, Madonna, J. Cortés, L. Evangelista, C. Reyerová, H. Christensenová, N. Auermannová, T. Patitzová, C. Otisová, N. Kinski či E. Herzigová. Peter Lindbergh patrí k žiadaným fotografom reklamných kampaní pre svetoznámych módnych tvorcov a dizajnérov ako G. Armani ("Gio"), Lancôme ("Trésor"), C. Klein ("Eternity") či J. Sander (No 4"), v roku 1996 fotografoval kalendár pre Pirelli. V roku 1992 nakrútil dokumentárny film s názvom Modely vo filme (s L. Evangelistou, C. Crawfordovou, N. Campbellovou, T. Patitzovou a S. Seymourovou), v roku 1996 režíroval videoklip k albumu Tiny Turnerovej Missing You. V decembri roku 1996 mu v Paríži udelili cenu pre Najlepšieho fotografa módy na svete za rok 1995, v roku 1995 sa stal čestným členom exkluzívneho Klubu umeleckých riaditeľov v Nemecku. V roku 1996 získal v Berlíne prestížnu výročnú cenu Nadácie Raymounda Loewyho, ktorá sa v Európe považuje za najvýznamnejšie ocenenie v módnom dizajne.

Ak kľúčovou postavou pre svetovú módnu fotografiu 60. rokov bol Richard Avedon a 70. rokom vládol Helmut Newton, tak od druhej polovice 80. rokov túto oblasť suverénne zabral Peter Lindbergh. Fenomén, ktorý určuje vývoj módnej fotografie, fotograf, pre ktorého kreativita je základom pre osobné vyjadrenie. Keď Peter Lindbergh pripravuje reklamnú kampaň napríklad pre Calvina Kleina, všetci ostatní, ako hovorí cisár módy Karl Lagerfeld, majú oči na stopkách a pozorne sledujú, s čím prekvapujúcim zasa Lindbergh príde. "Je to človek, ktorý má zhora daný dar nekonečnej fantázie. Peter sa ňou však nenecháva bezbreho unášať, ale využíva ju pre čo najkoncentrovanejší výraz. Raz je melancholický, inokedy vitálny - vždy však sústredený," skladá kompliment K. Lagerfeld, ktorý napísal aj predslov k Lindberghovej knihe spred dvoch rokov s názvom 10 Women by Peter Lindbergh. A práve výstava obsahujúca dvesto fotografií tohto umelca, ktorá bola v stredu sprístupnená vo viedenskom KunstHause, sa stala jednou z udalostí jesennej výstavnej sezóny vo Viedni. Kurátor D. Fahey z Los Angeles ju spolu s P. Lindberghom pripravil ako retrospektívny prierez autorovou fotografickou tvorbou posledných dvadsiatich rokov, ktorá v organických tvaroch hundertwasserovského KunstHausu potrvá až do konca januára 1999. Peter Lindbergh, žijúci a tvoriaci medzi americkým a európskym kontinentom, prišiel do Viedne vo všeobjímajúcej nálade, z ktorej poskytol aj pre SME niekoľko predvernisážových chvíľ.

Úvodné stránky vašej biografie prezrádzajú, že roky po druhej svetovej vojne neboli práve najsvetlejšie…

"Smrť svojich rodičov som začal vnímať až neskôr, no keby mi nepomohol strýko, asi by som tu už nebol… Prišli bujaré ‘teenagerské‘ roky, v ktorých som trochu vyvádzal a pretĺkal sa svetom, ako sa dalo."

Že ste sa vraj živili aj umývaním okien?

"Boli tam aj také práce. Musel som z niečoho žiť."

Strýko, prípadne ďalšia rodina, vás nepodporovali?

"Možno by aj pomohli, ale bol som trochu ‘independent‘, a tak som sa pomoci dobrovoľne zriekol."

Kedy nastalo spoločenské ukotvenie?

"V polovici 60. rokov, keď som sa dostal na vysokú školu v Düsseldorfe, kde som študoval maľbu a dizajn. Našiel som si miesto a začali sa mi spĺňať sny o tom, že budem umelec."

K fotoaparátu ste sa vraj dostali až ako 27-ročný. Nebolo to príliš neskoro?

"Zdá sa, že nie… Už na škole som experimentoval s umeleckými formami využívajúcimi číslicové kódy a psychologické testy. Jednoducho, zaujímali ma veci, ktoré súviseli s novými spôsobmi interaktívneho vzťahu s divákom. A odtiaľ bol už len krôčik k médiu fotografie. V roku 1971 som sa zoznámil s fotografom Hansom Luxom a odvtedy som vlastne fotoaparát z rúk nepustil."

Od začiatku ste takmer výlučne preferovali čiernobielu fotografiu, fascinácia ktorou vás neopustila ani po dvadsiatich siedmich rokoch tvorby. Farba vás nelákala?

"Dalo by sa povedať, že čiernobielych fotografií je v mojej tvorbe okolo 80 percent. Vyhovuje mi ich kontrast, medzi ktorým vibruje celá škála odtieňov. Treba ich len správne využívať a prídete na to, že farba sa stáva príťažou."

Sny však bývajú väčšinou farebné…

"Aj ja mám tú skúsenosť, ale pre môj rukopis očisťujem sny od farebných nánosov."

Chcete tým tiež docieliť, aby realita vašich modelov bola tvrdšia?

"Neviem, či tvrdšia, azda presvedčivejšia. Rozhodujúci je výraz a ten je pre moju voľnú fotografiu v čiernobielom ladení. Navyše si myslím, že ľudia tak môžu viac využívať svoju fantáziu a domaľovávať si, pravdaže, ak chcú, moje fotografie."

Ťažisko vašej viedenskej výstavy je na fotografiách žien - lepšie povedané svetových top modeliek. Nestali ste sa známym aj vďaka ich charizme a čoraz väčšej populárnosti módnych tvorcov?

"Možno, že oni sa stali známymi vďaka mne… Vždy sa snažím, aby naša spolupráca bola partnerská. Ja viem, čo robia oni, oni zasa vedia, že som pre nich dôležitý. Poviem vám, že tie dievčatá sú úplne normálne a nevstávajú z postele až vtedy, keď im ponúkajúhonorár od 30 tisíc dolárov za deň. Majú svoje problémy, o ktorých sa snažíme rozprávať. Iba tak viem preniknúť do ich vnútra, iba vtedy môžeme byť s fotografiou obidvaja spokojní. Pretože fotografia krásnej ženy, to nie je len jej telo, ale predovšetkým jej duša."

Niektoré vaše fotografie osobností sú dosť netradičné. Napríklad v prípade Carré Otisovej ste vyfotografovali len jej nohy a ruky. Aj to je cesta do vnútra ženskej duše?

"Nie všetko sa zmestí do tváre. Navyše, zaujalo ma to kompozične."

Pred vaším objektívom sa vystriedali azda všetky najznámejšie top modelky. Mohli by ste niektoré vyzdvihnúť a charakterizovať ich?

"To je ťažké, aby sa tie ďalšie neurazili. Dobre sa mi pracovalo s Lindou Evangelistou. Je to skutočná profesionálka. Uhrančivá žena mnohých tvárí, inteligentná, no trochu panovačná. Tatjana Patitzová - nemecký typ s drobnými pehami a zaujímavo vykreslenou tvárou. Éterická žena, ktorá ma občas prekvapila svojimi mierne uletenými nápadmi. Nadja Auermannová - krásne nohy podporené súmerným telom. Niekto hovorí, že je to chladná krása, ja viem iné…"

A čo Amber Valletová, ktorej fotografia v New Yorku sa stala akýmsi logotypom pre vašu výstavu?

"Spomínam si, ako som ju v roku 1993 presvedčil, že jej fotografiu musíme urobiť na rušnom mieste. Mal som predstavu, že to bude žena - anjel, ktorý sa náhodou ocitol v najväčšom meste sveta. Nešlo mi ani tak o prekvapenie v jej očiach ako o vyjadrenie plachosti a istej bezmocnosti, ale aj jemnej erotickosti, pričom by nebolo jasné, ako to už u anjelov býva zvykom, či je to žena, alebo muž."

Kto na vás zapôsobil z módnych dizajnérov?

"Impozantnosťou svojho vystupovania, ale i kreativitou nápadov určite Karl Lagerfeld. Calvin Klein mal zasa tak do detailu prepracovanú reklamnú kampaň, že riziko neúspešnosti bolo dotiahnuté na minimum."

Ako sa na "ostré" fotografovanie pripravujete? Robíte si prípravné štúdie?

"Vždy, keď fotografujem, snažím sa urobiť čo najkrajší obraz, pričom si nikdy vopred neplánujem, ako by mal vyzerať. Dôležitý je vhodný moment stlačenia spúšte, ktorého správny ‘timing‘ sa zasa odvíja od toho, či moje oko je dostatočne zaostrené a ruka patrične reaguje na vnemy."

Máte chvíle, keď oko nie je zaostrené a ruka je pomalá?

"Tvorivé krízy asi neobchádzajú nikoho z našej branže."

Ako sa z nich dostávate?

"Ešte viac pracujem."

Žiadne podporné prostriedky?

"Myslíte drogy? S tými nechcem mať nič spoločné. Ak chcem ešte nejaký čas vydržať na špici, musím mať trochu sebadisciplíny."

O americkom fotografovi Herbovi Rittsovi sa hovorí, že je momentálne vaším najväčším konkurentom. Vraj ste v jednom rozhovore vyhlásili, že vás trochu vykráda…

"Trochu to skomolili novinári, ktorí radi vyvolávajú rivalitu. Uznávam Herbove kvality, ale pri jednej sérii portrétov sa mi zdalo, že sa inšpiroval mojimi fotografiami. Je to však veľmi šikovný chlapík s citom pre invenčnú kompozíciu a psychológiu portrétu."

Karl Lagerfeld vás raz označil za Paganiniho ženského tela. Ako by ste sa sám charakterizovali?

"Neviem, ako by som na Lagerfeldov kompliment reagoval. Stačí mi, aby sa moje fotografie ľuďom a mojim modelom páčili. A moja charakteristika? Som človek, ktorý veľa chce." ĽUDO PETRÁNSKY ml.