Neuveriteľných 35 rokov od chvíle, keď si Emília Vášáryová po boku Jana Wericha zahrala v klasike Až přijde kocour, ju režisér Vojtěch Jasný obsadil aj do svojho nového filmu Návrat ztraceného ráje. Stvárňuje úlohu starostky, inšpirovanú postavou Hany Sejkorovej, skutočnej starostky mestečka Bystré.

Ako ste spokojná s doterajším nakrúcaním?

„Nevidela som žiadne denné práce, takže o hotových záberoch hovoriť nemôžem. Navyše, nerada sa k tomu vyjadrujem, aby sme nechválili deň pred večerom. Strávila som tu ďalší príjemný týždeň, mali sme šťastie - aj počasie nám vyšlo a zatiaľ to vyzerá, že nebudeme musieť nič opakovať.“

Aké scény vás ešte čakajú?

„Najdôležitejšie scény mám ešte pred sebou, budeme ich nakrúcať v septembri.“

Študovali ste úlohu priamo v reáli, na mestskom úrade. Aký prístup ste k nej zvolili?

„Nie je to zase až taká postava, o ktorej by bolo treba toľko rozprávať. Pán režisér sa inšpiroval pani starostkou, ktorá naňho zrejme urobila veľmi pozitívny dojem, a tak ju chcel do filmu dostať. Tak som sa do filmu dostala aj ja a som rada, že si ma vybral.“

Dá sa predsa len aspoň trocha charakterizovať povaha a význam vašej postavy?

„Starostka, ktorú hrám, by mala byť akousi sprostredkovateľkou, dajme tomu - dobrou vílou obce. Pomáha cudzincovi, ktorý sa vracia z emigrácie, aby sa mu podarilo dostať späť do starého prostredia. Trošku mám pocit, že rola je napísaná tak, akoby mala byť dobrým svetlom. Takým, ako v Bystrom skutočne je pani Sejkorová.“

Čo vám dalo stretnutie s ňou?

„S pani starostkou som sa stretla viackrát a musím povedať, že za tých osem rokov, čo je vo funkcii, realizovala skvelé idey, s ktorými sem prišla. Nie je náhoda, že práve Bystré boduje v Európe. Zriadila napríklad domov pre prestarnutých ľudí a vymyslela to tak, že stojí rovno oproti škole. Aby aj starí ľudia, hoci sami nemôžu chodiť, videli mládež, ktorá cupitá do školy. Sú to drobnosti, ale z takých drobností sa život skladá. Tak ako tu aj ona pomaličky skladá mozaiku starostlivosti a svojej starostovskej povinnosti.“

Je vám takáto povaha blízka? Potešila vás tá rola?

„Ale áno. S pani starostkou sme si aj boli hneď blízke a povedala mi, či by som to tu nechcela na pár dní zobrať.“

Ako sa vám spolupracuje so štábom a s hercami?

„Som šťastná, že som sa stretla so všetkými mojimi priateľmi. On si nás sem pán Jasný obsadil takmer všetkých, ktorí sme už v jeho filmoch hrali. Opäť sme sa zblížili, o to viac, že sám je už teraz v cudzine. O to sú naše stretnutia vzácnejšie a príjemnejšie. Nakrúcame aj vonku, v parkoch, a prežívame pekné chvíle, počas ktorých sa môžem s kolegami porozprávať. Stretla som sa s pánom Brodským, s pánom Sovákom, ktorých som už naozaj veľmi dlho nevidela. Sú to príjemné chvíle.“

Aká bola vaša prvá reakcia, keď vás Vojtěch Jasný po rokoch oslovil na ďalšie nakrúcanie? Dúfali ste, že je to stále taký istý režisér, alebo ste uvažovali, či čas mohol na jeho prístupe niečo zmeniť?

„Stretli sme sa a moja reakcia bola taká, že keby som tu mala hrať len dve malé veci, aj tak sem prídem. Hoci aj zadarmo.“

Boli ste počas medziobdobia, keď žil a nakrúcal iba vonku, v kontakte?

„Po prvý raz sme sa znova stretli v roku 1990, potom viackrát príležitostne. Zavolal ma napríklad na príjemný obed do Zlína, ale to sú už súkromné veci. Prišiel sa pozrieť aj na moje predstavenia v pražskom divadle Na zábradlí, takže pomaličky sme náš kontakt obnovili. Predtým bol viac-menej vo forme pohľadníc: ja som vedela, kde je, a on trošku vedel, kde som ja.“