Prostredie pre svoj film Všichni dobří rodáci, natrvalo zapísaný do zlatého fondu československej kinematografie, hľadal režisér Vojtěch Jasný pred rokom 1968 doslova s utrpením. Dnes 73-ročný rodák z Kelča na Morave, od začiatku 70. rokov žijúci v USA, vtedy prešiel asi stovku obcí. „Bol som zúfalý a myslel som si, že dostanem infarkt. V kartografickom ústave sme prehrabali ďalších tisíc dedín, až sme našli Bystré. Odvtedy je pre mňa ostrovom ľudstva,“ spomína režisér, ktorý sa nedávno vrátil na miesto činu. Od 3. augusta nakrúca v tom istom moravskom mestečku svoj nový film Návrat ztraceného ráje, poetický príbeh o nevyspytateľnosti osudu, láske, tolerancii a odpustení. Okrem legendárnej povojnovej kroniky rodákov, ovenčenej Cenou za réžiu na festivale v Cannes, mal za sebou do svojho odchodu debut Touha (1958) i rozprávkovú feériu Až přijde kocour (1963) - v Cannes, pre zmenu, odmenenú Veľkou cenou. Ani v emigrácii na film nezanevrel: pracoval na snímke Klaunovy názory, filmových portrétoch Miloša Formana aj Václava Havla, a od roku 1984 vyučuje réžiu na popredných amerických univerzitách. „Každý rok učím asi 60 vybraných študentov z celého sveta a číslom jeden je medzi nimi stále Adam Davidson,“ chváli Jasný svojho oscarového poslucháča, ktorého do novinky obsadil po boku milovaných hereckých priateľov, vrátane legendy Vladimíra Pucholta. Ten sa pred kameru a do rodnej vlasti vrátil zo svojej emigračnej ordinácie takisto po troch desaťročiach. Hereckú kariéru dočasne uzavrel v roku 1969 úlohou anarchistu v nemeckom filme Malatesta, za ktorú dostal Cenu nemeckých filmových kritikov.
Scenár začal Vojtěch Jasný písať pred piatimi rokmi v Amerike. „Každé leto som však pracoval v rodnom Kelči i v Bystrom a nakrúcal som si zábery na video. Pomáha mi, keď všetko vidím v obraze a potom počujem vo zvuku. Slová mi nestačia, vízia sa napísať nedá,“ vysvetľuje. Sám sa označuje za československého patriota, ktorý má domov v srdci a ktorý práve pri ľudských stretnutiach počas nakrúcania začína chápať, prečo sa vôbec vracal. „V mojom filme musí hrať celá krajina. Hercami nie sú len herci, ale aj pes, strom, tráva. Všetko je bytosťou života. Cítim, že i ja som bytosť medzi životom a smrťou. Hoci aj smrť je iba iným životom, som vďačný za všetko, čo sa počas tých krásnych chvíľ nazbiera.“ Dôraz na výtvarnú poetiku pri takýchto slovách neprekvapí. Za pomocníka si vybral kameramana Juraja Šajmoviča, pôvodom z Piešťan, z ktorého tvorby možno spomenúť filmy Smrť sa volá Engelchen, Archa bláznů, Golet v údolí či Do nebíčka. „Od prvej chvíle sme si s režisérom veľmi porozumeli, takže by nám to malo vyjsť,“ sľubuje Šajmovič divákom, ktorí sa celosvetovej premiéry dočkajú v máji 1999.
