Lyrika O. Mandelštama vyhnala lacnú romantiku, ale nedotkla sa poézie *GLOSA/LITERATÚRA

V rachote ruskej avantgardy prichádza na začiatku druhej dekády "moderného" storočia na scénu literárny smer, ktorý do povedomia svetovej lyriky vstúpil pod názvom akméizmus. Zo záhlavia svojho programu však vyňal módny slogan revolta a nahradil ho liberá

lnejšou "umiernenou revíziou" zatuchnutého symbolizmu. Akméistický záujem o príklon k hmatateľnej realite tunajšieho sveta a úsilie o civilnejší prejav dali svetu troch veľkých básnikov: Nikolaja Gumiljova, Annu Achmatovovú a Osipa Mandelštama. Posledne menovaný ruský básnik, ale i prozaik a prekladateľ veril v kontinuitu živého zmyslu kultúrneho odkazu ako nezvratného dokladu schopnosti človeka a ľudstva "pretrvávať v diele". Už vo svojom knižnom básnickom debute z roku 1913 s názvom Kamene dokázal podľa dobovej kritiky Mandelštam "vyhnať zo seba romantika a pritom sa nedotknúť básnika." Pochopenie pre predmetnosť sveta, strohú prísnosť obyčajného života rozvíjal aj vo svojej nasledujúcej zbierke Tristia (1920), Druhá kniha (1923) a Básne (1928). Neskôr už písal takmer výlučne prózu a eseje. Zásluhou olomouckého vydavateľstva Votobia (v skvelom preklade J. Zábranu) vyšiel pod názvom Ruská Tristia výber z Mandelštamových básní, ktorý sa prednedávnom dostal aj náš knižný trh. "Dáno mi tělo - co si počnu s ním, / tak jediným, tak nevýslovně mým? / Za tichou radost dýchat zde a žít, / komu mám, ptám se, za ni vděčný být?..." píše v básni z roku 1909 O. Mandelštam - bytostný lyrik, z ktorého poézia priam kvapkala. Napriek tomu, ako hovoria pamätníci, Mandelštam ani v časoch najväčšieho tvorivého rozmachu nepísal ľahko. Jednou básňou sa vraj vedel zaoberať celé mesiace, ustavične sa k nej vracal, od základu ju menil a vybrusoval. Fanatická posadnutosť slovesnou zložkou básnického diela, tá povestná zaľúbenosť do slov, ktorú si všimol aj Alexander Blok, odniesla Mandelštama do vesmírnych diaľok. Ani v priestore, kde platí rozmer svetelných rokov, však nezabudol básnik na človeka. Pretože pocit, keď ľudia čítali jeho poéziu, považoval za najslastnejší. Vždy si predstavoval, aké by bolo krásne chytiť niekoho na ulici za ruku a povedať mu: "Dovoľ, my predsa máme rovnakú cestu." Pozorný chodec životom, ktorý bytostne túžil rozdávať ľuďom krásu, však neskončil svoju pozemskú púť ako básnik rozdávajúci pozitívnu energiu. Stalinský gulag na ďalekej Sibíri ho štyri dni po Štedrej noci roku 1938 definitívne fyzicky umlčal. Vzápätí prešiel Mandelštam do večnosti, kde čnie ako jedna z hviezd medzigalaktickej ligy poézie...