Tréner Juraj Benčík po neúspechu svojich chodeckých zverencov na 17. atletických ME v Budapešti na otázku, kedy mali jeho pretekári naposledy globálne dostatočne zabezpečenú prípravu na vrcholné podujatie, odpovedal priamo: "Ak to teda chcete počuť - za socializmu. A nepropagujem tým žiadnu ideológiu." Na Slovensku sme skutočne dokonale "rozmetali" systém centrálnej prípravy, hoci jej chudobné náznaky v banskobystrickom AŠK Dukla a bratislavskom Centre akademického športu (CAŠ) zostali. Pravda, Dukla ani Slávia UK nie sú špecializované na atletiku, ale všešportové. Najmä v úspešnom stredoslovenskom stredisku (strelci, vodní slalomári) je delenie prostriedkov náročné. "Teoreticky síce presne viem napísať, kto a akú prípravu by potreboval. Poznám systém pobytu trebárs v Mexiku, kde sa dá bývať vo vysokých horách a trénovať o niečo nižšie, ovládam Kanárske ostrovy i prímorské nížinné podmienky Tuniska. Rozpočet Slovenského atletického zväzu je však na úplne všetko 10 miliónov korún. Písal by som si teda len tak pre seba," priblížil Benčík súčasnosť, hoci aj pri skromnosti by sa dalo dosiahnuť viac, než ukázali na chvoste sa motajúci Slováci v Budapešti. Neschopnosť lídrov aspoň sa priblížiť k osobnému výkonu roka či prepiate dobiehanie zameškaného po zraneniach (Kollár, Balošák) zapísali ME 1998 do čiernej kroniky našej kráľovnej športov. Pre porovnanie - Česi nerozbúrali systém stredísk tak, že z nich nezostal kameň na kameni. Naopak, vystužili ho sponzorskými peniazmi a potencionálni medailoví atléti i niektoré nádeje majú dôveru ešte predtým, než niečo dokážu. Nie vždy sa to podarí, v Maďarsku česká atletika mierne sklamala, zo svojho pohľadu.
Slovenský atlét musí mať šťastie. V prvom rade musí byť aspoň v Dukle alebo "caške". Bronzový prekážkar na 110 m z aténskych MS 97 Igor Kováč ho mal spočiatku v Prahe na priateľskú pomoc oštepárskeho svetového rekordéra Jana Železného, juniorskí bratia Mikuláš (guliar) a Miloslav (kladivár) Konopkovci majú skvelého i štedrého otca. V podstate však ide o veci náhody, osudu, chýba systém, ale i profesionalita samotného športovca. Igor Kováč neváhal siahnuť do vlastného vrecka, keď bolo treba, doložil si na stopercentné zabezpečenie. Veď ide o napredovanie vo svojej profesii!
Slovenskej atletike neodškriepiteľne akútne chýbajú financie. Zoženie si ich však iba sama cez rozhýbaný marketing. Absolútne nefunguje zdravotnícke zabezpečenie (SAZ nemá od vlaňajška šéfa zdravotníckej komisie), práve dovolené podporné prostriedky, vitamíny, minerály sú drahé a "bežný" slovenský atlét na ne nemá. Na Népstadione mali jednotlivé krajiny celé stany zabezpečujúce výkonnosť atléta, takmer sa podobali depám pretekov formuly 1. Slovenská atletická výprava nemala ani psychológa, ktorého zväz stále hľadá. Šprintér Briňarský z Chemosvitu Svit si nevedel nič vysvetliť - vyzeral ako kôpka nešťastia. Snažil sa vyrozprávať aspoň novinárom, tápal, nevedel nájsť slová.
Naša atletika má zatiaľ pomerne veľa výrazných talentov (Konopkovci, Medgyesová, Lopuchovský, Holúbek, chodecký juniorský tím i so ženami, starí nie sú ani Vanko a Balošák). My sme však dočasne zrušili tréningové strediská mládeže, nie sme schopní veľkorysejšie udeľovať voľné karty (aby sa pretekár nemusel naháňať za všelijakými ostrými limitmi). Slovenská atletika potrebuje konečne systém, alebo ako povedal jej ústredný tréner Ivan Čech - návrat k systému.
Autor: Budapešť - Bratislava
