sa však rozhodol s typickou urputnosťou stoj-čo-stoj osobne doviesť do prezidentských volieb v roku 2000. A ktovie, možno aj za tento horizont. Kým ešte donedávna bolo bojovým cieľom číslo jeden "vykopať" z ekonomickej reformy konečne nejaké hmatateľné a vyčísliteľné zisky (napr. v podobe ekonomického rastu, alebo aspoň vyrovnaného rozpočtu), včera hovoril Jeľcin už len o jedinom - treba zabrániť kroku späť a udržať kontinuitu moci do roku 2000. Na túto úlohu sa nakoniec najlepšie hodí osvedčený Viktor Černomyrdin. Kto si dnes už pamätá, že Jeľcin ho vo februári poslal preč, pretože si žiadal dynamickejšieho a uskutočňovaniu reformy oddanejšieho premiéra? Dnes Jeľcinovi o dynamiku nejde. (Jeľcinovi ide napokon vždy o jedno - udržať sa pri moci. Čo by bolo bez neho, to si, bohužiaľ, nevie nik predstaviť. Možno ani Jeľcin sám.)
Prezidentovanie Borisa Nikolajeviča lemujú ako míľniky jeho viac či menej jemné manévre od reformátorov ku konzervatívcom. A keď bolo zle, vždy použil metódu "škatule, hýbajte sa", a tak vždy sčasti odvrátil útok kritikov od svojej vlastnej osoby. Riadil sa pritom spoľahlivým inštinktom, táto metóda však robila a robí mnohé jeho kroky pre nezasvätenca nepochopiteľnými, až bláznivými. Začal ako oddaný demokrat - v čase puču proti Gorbačovovi neváhal vyskočiť na tank a plamennou výzvou obrátiť národ proti pučistom. Jeho prvým premiérom bol mladý reformátor Jegor Gajdar, toho však čoskoro vystriedal skúsený manažér, "ťažká váha" Černomyrdin, a ten vďaka svojej neslanej-nemastnej politike, ktorá navonok pôsobila ako vrchol rozvahy a múdrosti, vernosti a spoľahlivosti, zostal garantom ruskej ekonomickej reformy a bude ním i naďalej. Sám Jeľcin medzitým v roku 1993 použil tanky inak než rečnícku tribúnu, keď z nich dal strieľať do vzbúreného parlamentu. Ešte predtým mu národ v referende potvrdil dôveru a rozšírené ústavné právomoci, a od tých čias je demokrat Jeľcin prakticky neodvolateľný. Hnutie Demokratické Rusko medzičasom opustil, keďže neuspelo vo voľbách, a v roku 1996 vzniklo na jeho podporu nové politické hnutie Náš dom Rusko, ktorého lídrom je práve Černomyrdin. Jeľcin s napätím všetkých síl tesne "preplával" prezidentským volebným bojom v roku 1996 - po neúspešnom dobrodružstve v Čečensku a za cenu ďalšieho presúvania figúrok na šachovnici. (Odvolal napríklad nepopulárneho reformátora Anatolija Čubajsa, aby si ho neskôr "zadnými vrátkami" opäť pustil do svojej blízkosti). Koncom roku 1997 opäť raz reformuje vládu, keďže sa prehlbuje reťaz platobných neschopností , pričom dlžníkom číslo jeden sa javí štátna pokladnica. Černomyrdina majú vyvažovať dvaja mladí vicepremiéri-ekonómovia - Čubajs a Boris Nemcov.
Vo februári t.r. napokon Jeľcin šokujúcim spôsobom a bez zjavného konkrétneho dôvodu nahradil Černomyrdina mladým Kirijenkom. Už vtedy sa šepkalo, že Kirijenko má nastaviť krk v blížiacich sa krízových okamihoch, a naopak Černomyrdin zostane uchránený od hanby za to, čo sa za roky jeho vlády v ruskej ekonomike nakopilo, aby neskôr triumfoval, možno ako Jeľcinov nástupca. Kríza sa však dostala do tak vážnej fázy, že hre na prosperitu za najbližšími dverami už nikto neverí. Je zle, treba zachrániť čo sa dá. Viktor to musí niesť sám. A je možné, že do hry priberú aj komunistov. To je krajnosť, ku ktorej sa Jeľcin dosiaľ neodhodlal.
